Cez Suť na hrad Šášov

Šášovský hrad sa vypína na brale nad vodami Hrona neďaleko Žiaru nad Hronom na severozápadnom okraji Štiavnických vrchov. Práve ten je najbližším cieľom turistov z Klubu železničných cestovateľov DK ŽSR, ktorý sa naň vyberú v sobotu 25. septembra. Odchod vlaku zo Zvolena, osobnej stanice, je o 6,54 hod. Východiskom túry je Jalná, odkiaľ pôjdu turisti hore Močiarskou dolinou a lesmi na vrch Suť (718 m). Z neho zbehnú hrebienkom na Šášovský hrad, ktorý je nielen zaujímavým turistickým cieľom z pohľadu histórie, ale aj ako výhľadový bod na údolie Hrona, na Žiarsku kotlinu, Kremnické vrchy a Vtáčnik. Z hradu budú pokračovať cez Šášovské Podhradie a návršie Bukoviny do Ladomerskej Viesky a na železničnú stanicu v Žiari nad Hronom. Predpokladaný návrat do Zvolena je o 14,43 alebo o 15,16 hod.

Ak sa ku zvolenským železničným cestovateľom chcete v sobotu pridať, dovoľte pár informácií o hlavnom cieli – Šášovskom hrade.

Najprv, čo o jeho vzniku hovorí ľudová povesť. Aj pán občas schybí. Stalo sa to vraj aj jednému zo zvolenských hradných pánov, ktorý pri poľovačke na medvede statného maca netrafil. Od istej smrti v medvedích pazúroch a tesákoch ho zachránil šašo, ktorý šelmu zabil sekerou. Na pamiatku tejto poľovačky vraj vyrástol hrad Šášov.

V najstaršej zmienke o viacerých osadách Žiarskej kotliny, v donačnej listine svätobeňadického opátstva z roku 1075, sa spomína aj zem „in Susolgi“. Archeologický výskum zatiaľ nenašiel pamiatky na to, či už v tom čase existoval na brale nad Hronom hrad, no nález zlomku keramiky dovoľuje predpokladať, že strategicky významnú polohu hradného brala využil už človek mladšej doby kamennej – neolitu. Nádoby, zdobené rytou vlnovkou, vrypmi a vpichmi, ktoré sa našli pri čistení interiéru hradu, majú svoj pôvod v mladšej dobe rímskej z prvých storočí nášho letopočtu.

Pre určenie doby vzniku hradu Šášov, ktorého názov býva odvodzovaný od maďarského pomenovania Sas-kő (Orlí kameň), majú veľký význam nálezy častí hrncov s jednoduchou výzdobou, ktoré archeológovia datovali do 11. a 12. stor. Cenné nálezy keramiky pochádzajú z blízkeho, dnes zalesneného kopca Hradisko (Zábaštie), ktorý je kužeľovitým hrádkom s prstencovým valom. Našli sa tam úlomky hlinených nádob i kachlíc vyzdobených figurálnymi motívmi. Výskum odkryl aj železné hroty šípov do kuší a lukov, železné kovania zo stavieb, z výstroja koní a vojakov. Aj nálezy mincí spadajú do tých čias existencie hradu, keď sú o ňom zmienky v písomných prameňoch.

Kto navštívil Šášovský hrad pred tromi desaťročiami, zostane dnes po vstupe do jeho priestorov príjemne prekvapený. Ak sa kedysi mohol pohodlne pozerať z okien do údolia Hrona, dnes – po odstránení podstatnej časti sutín – tak musí urobiť za cenu riskantného, priam horolezeckého šplhania. Práve sutiny bývalého paláca, ale aj niekdajšie hradné smetisko pod južným bralom, vydali viaceré cenné archeologické pamiatky. Výskum potvrdil renesančnú prestavbu pôvodného gotického hradu.

V listine z roku 1253 sa majiteľ hradu Šášov (Castrum de Susol) uvádza ostrihomský arcibiskup Štefan de Vancha a jeho bratia Peter a Vincent, ktorí zrejme boli pri jeho založení. O 30 rokov neskôr dedičia vymenili Šášov s ostrihomským arcibiskupom Lodomierom za iné majetky. Keďže bol nielen sídlom feudálneho panstva, do ktorého patrili obce Trnavá Hora, Kľačany, Ihráč, Jalná, Močiar. Sklené Teplice, Teplá, Žakýl, Repište, Vyhne, Hliník nad Hronom, Dolná Trnávka, Horná Trnávka, Ladomer a iné. Zároveň bol významným strážcom nad križovatkou ciest údolím Hrona a z Banskej Štiavnice do Kremnice. Zo 14. stor. sú známe boje šášovských kastelánov s mestom Banská Štiavnica. Zatiaľ čo v rokoch 1320 – 29 vládli na hrade štiavnickí komorskí grófi Ján a Imrich Bečej, Imrichov rovnomenný syn, prezývaný aj Vesszös (Prútikár) sa násilím zmocnil šiestich dedín, ktoré boli v majetku mesta Banská Štiavnica. Spor musel riešiť až samotný kráľ Ľudovít I. Veľký, ktorý listinou z 21. apríla 1352, keď bol šášovským kastelánom Ladislav Köbölkuthy, vrátil dediny Štiavničanom. Pravda jednu z nich – Karlík vysoko v Štiavnických vrchoch pod Banským vrchom – už len ako spálenisko.

O hrad v strategickej polohe mali záujem aj uhorskí králi, ktorí ho nakoniec dostali do svojich rúk. V roku 1390 ho od Žigmunda dostali do daru Lenštákovci z Jelšavy. Už v roku 1393 kráľ zamenil Šášov s Jurajom zo Štítnika za hrad Šariš, v roku 1401 bol majiteľom Šášova Jurajov syn Žigmund, o 12 rokov neskôr sa s ním kráľ dohodol na výmene za hrad Hrušov a v roku 1424 ho dostala – takisto ako dar – kráľovná Barbora.

Rušno bolo na Šášovskom hrade v pol. 15. stor. V r. 1441 – 47 bol kastelánom Peter Koller, neskôr Peter Korláthi a Štefan Séči, ktorý sa zúčastnil zosadenia a popravy Ladislava Huňadyho a tým sa stal trvalým nepriateľom tohto sedmohradského rodu. Nečudo, že bol významnou obrannou pevnosťou Jana Jiskru z Brandýsa, ktorý sídlil na neďalekom Zvolenskom zámku brániac so svojimi žoldniermi nástupnícke práva neplnoletého Ladislava Pohrobka. Aj kráľovi Matejovi Korvínovi narobil Šášov veľa starostí. Jeho vtedajší kastelán Ladislav Upori takisto nebol naklonený Huňadyovcom, z ktorých pochádzal aj povesťami opradený kráľ, a spojil sa proti nemu s pozostatkami husitov – bratríkmi.

Po Matejovej smrti vdova Beatrix darovala Šášovský hrad a s ním súvisiace feudálne panstvo jágerskému arcibiskupovi Urbanovi Dóczimu, čo sa stalo tŕňom v oku svätobeňadickým opátom. Dócziovci však panovali na Šášove do roku 1648, keď sa znova vrátil do kráľovských rúk. To bolo v čase, keď údolím Hrona, ale najmä cez lesy Štiavnických vrchov, prenikali z dolného Hrona a Ipľa turecké pustošiace hordy, plieniac najmä slabé dediny a osady. Ich obyvatelia si veľa vytrpeli aj za protihabsburských povstaní. Vojaci jedného z povstaleckých vodcov Imricha Thököly v roku 1677 Šášovský hrad dobyli, spustošili a odvtedy – teda viac ako tri storočia – spí jeho duch v ruinách, ktoré – hoci poznačené neúprosným zubom času – sú ozdobou údolia stredného Hrona a vábivým cieľom nielen historikov, ale aj bežných turistov.

Historické fakty podľa internetových informácií.