Chýbal toaleťák, či dámske vložky: Život pred revolúciou očami Zvolenčanov
V tomto roku si za pár dní pripomenieme už 25. výročie Nežnej revolúcie, ktoré bolo významným míľnikom našich dejín. Pochopiteľne, že revolučné časy neobišli ani Zvolen. Zaspomínajte si spolu s nami, ako to v našom meste vyzeralo.
Revolučná vlna sa v roku 1989 začala šíriť po celom vtedajšom Československu. Veľkú silu v nej tvorili obyčajní ľudia, ktorí si povedali už dosť. A práve aj my sme dali slovo „obyčajným“ ľuďom, ktorí zažili revolúciu na vlastnej koži. O živote vo vtedajšom Zvolene, o kultúre, podujatiach, ale aj autách si zaspomínali Zvolenčania, ktorí zažili revolúciu na vlastnej koži.
Politiku neriešili
„Hmm…, život vtedy a teraz…?“ zamyslel sa a po usmial Zvolenčan Richard Reiter (47) a začal svoje rozprávanie, „Hlavný rozdiel bol v tom, že počas školy sme neriešili zásadné životné dilemy. Vtedy človek skončil vysokú školu ako inžinier a mal plat 1600 korún v hrubom, alebo šiel ako môj kamarát rozvážať v noci mlieko a mal 3000 korún. Motivácia ohľadom vzdelania veľmi nebola, teda pokiaľ človek nemal ambicióznych rodičov, alebo samého seba.“
Rišo začal pracovať v roku 1985 vo výpočtovom stredisku. „Vtedy bola „počítač“ jedna miestnosť a chodilo sa tam v bielych plášťoch a prezuvkách. Politiku sme neriešili, úplne sme rezignovali. Jedine nás štvalo, že „červení“ zakazovali naše obľúbené kapely ako Mišíka a ETC, Pražský výber a podobne… a že nás policajti (samozrejme vtedy Verejná bezpečnosť) občas brali kvôli nápisom na riflových bundách, či nebodaj náušniciam…“ Veru, dnes úsmevné, vtedy surová realita.
Chýbal toaleťák či vložky
„Opomenúť nesmiem ani regále v obchodoch. Jedno obdobie nebol toaletný papier… žiadny! Alebo napríklad ani ženské vložky! Potom neboli cestoviny, banány a pomaranče iba pred sviatkami, zapchať národu hubu…, aj keď veľa ľudí dnes plače za mliekom po dve koruny,“ dodal Rišo.
Za mercedesom sa každý otáčal
Vášnivý zvolenský motorista Milan Černák (57) sa nám rozpovedal o vtedajších autách. „Jazdili tu škodovky tzv. „embéčky“. Fiaty, renaulty, wartburgy, trabanty, Tatry 603/613 a volgy patrili k luxusným vozidlám. Keď prešlo po ulici auto zo západu ako mercedes, či trebárs vozidlo značiek Ford, Opel, mnoho ľudí sa za ním obzrelo. Pre mňa ako motoristu bol silný zážitok na vlastné oči vidieť v Československu v roku 1972 superšport Lamborgihini Espada.“
Fičal Led Zepellin a Deep Purple
Všeobecne známe je, že v tom čase bol „problém“ zohnať kvalitnú zahraničnú hudbu. „Veľkou módou bolo prechádzať sa s prenosným magnetofónom na pleci po zvolenskom námestí a počúvať hity Led Zeppelinu, Deep Purple, Beatles, Tremeleos, či Beach Boys. Skladby týchto skupín sa nahrávali potajne zo zahraničného vysielania, napr. z Rádia Luxemburg. Sem tam sa podarilo doviezť niekomu zvonku celú LP platňu. Tá sa potom prehrala na kazety a LP-čka sa odložila, aby sa nezničila,“ zaspomínal si s úsmevom na to, čo vtedy „fičalo“ Milan.
Za 1 platňu až 500 korún
K tejto téme nám mal veruže čo povedať aj zanietený rocker Rišo. „Vtedy sa nesťahovalo a nenapaľovalo, bolo treba ísť do Budapešti, alebo na čiernu burzu „zohnať“ platne. A za šialené ceny! Od 200 do 500 korún. Keď to jeden kúpil, ostatní sme si platne prehrávali na kotúčáky a kazeťáky. A ak si mal sťaštie, tak si mal kópiu vysnenej platne iba s malým šumom. Navše si nepamätám, žeby chcel niekto za to, že ti nahral platňu nejaké peniaze. Bigbiťáci spolu držali vážne spolu. Občas doniesli platne ľudia aj z bývalej Juhoslávie, ale tam sa tiež nepodarilo vycestovať každému. To, že dnes je na internete zakvačený album ešte pred jeho vydaním a dokonca sa dá stiahnuť je niečo, o čom sme nemali vtedy ani páru. Keby si mi vtedy povedal, že budem naživo vidieť všetky kapely, ktoré som už videl (jasné, že po roku 1990), tak si ťuknem na čelo a vysmejem sa ti. Keď boli v roku 1986 Iron Maiden v Budapešti, tak tam bola polovica ľudí z Československa. Keď sa v jednom obchode s platňami objavila doska Perfect Strangers od Deep Purple, mali ju doma všetci.“
Diskotéky vo Véčku
S hudbou ide ruka v ruke, kultúrne dianie. Aké bolo vtedy vo Zvolene a kde sa stretávali mladí ľudia? „Mladí ľudia sa väčšinou schádzali na zvolenskom námestí pri večernom „korzovaní“. Ako študenti sme sa veľmi nezaujímali o politické dianie, mali sme svoje vlastné „starosti“. Od druhej polovice sedemdesiatych rokov sa vo zvolenskom V-klube pravidelne každý týždeň organizovali diskotéky. Disky organizovali aj stredné školy pre vlastných žiakov, a to najmä v predvianočnom období a na konci školského roka,“ prezradil Zvolenčan Milan.
Zvolen bol na koncerty bohatý
„Zábavy som síce nevyhľadával, ale na dedinách okolo vraj boli a dosť často asi rôznej úrovne. Osemdesiatkové diskotéky sme občas zažili, ale viac kvôli babám, ako kvôli muzike a koncerty? Pracoval som od 1987 vo vtedajšom Kultúrnom a spoločenskom stredisku, ktoré tu organizovalo koncerty všetkého druhu,“ pridal svoje spomienky na tému kultúry svoje spomienky aj bigbiťák Rišo.
Ako nám ďalej prezradil veľký rockový fanúšik, tak v tom čase veľkú výhodu, pretože koncerty zažil aj pracovné. Sám neveril, že ich dá, no mal to ako nadčas v práci, trhal lístky. Zvolen v tom čase zažil na tú dobu vskutku ojedinelé a veľmi zaujímavé koncerty a nielen to!
Pražský výber, ale aj Citron, Olympic či Habera
„Vďaka Jožovi Poliakovi koncom 80. rokov boli vo Zvolene na tú dobu také koncerty a dokonca prvé, akoby fesťáky, že nám mohli na Slovensku všetci závidieť. Beatforum, Zvolenský rockový štadión, plus koncerty v terajšej Kotolni na Zlatom Potoku. Od Mišíka, cez Pražský výber, Prokopa s Framus 5, Novou ruži, Precedens, Dunaj, Bez ladu a skladu, Lauru a její tygři,“ zalovil v pamäti Richard Reiter.
To však neboli jediné spolky, ktoré v tej dobe hrávali koncerty v našom meste. „Hrali tu aj Citron s Tanjou a Láďom Křížekom, Olympic, Tublatanka, Demikát, 300 hrmených s Paľom Haberom, vtedy úplne neznámym. Samozrejme, okrem koncertov vtedajšieho mainstreamu ako David, Elán, Vondráčková. S koncertmi je problém vo Zvolene skôr v dnešnej dobe. Ak nespraví koncert nejaký podnik, alebo nie je pred voľbami, tak žiadny normálny koncert tu nie je…“
Demonštrovalo sa pred katolíckym kostolom
Už v pondelok si pripomíname presne 25 rokov od Nežnej revolúcie. Ako to vtedy vyzeralo vo Zvolene? „17. novembra sa nedialo na zvolenskom námestí nič. Prvá demonštrácia bola v stredu 22. alebo vo štvrtok 23. 11. pri spomínanom kostole svätej Alžbety. Aj generálny štrajk sa uskutočnil na tomto námestí,“ prezradil Boris Kršňák, ktorý bol v tom čase spoluzakladateľ VPN vo Zvolene a prvým mestským i okresným predsedom Koordinačného výboru.
Na demonštráciách vo Zvolene nechýbali osobne veruže ani Milan Černák a Rišo Reiter, ktorí sa ešte dokázali rozpamätať ako to vtedy v meste pod Pustým hradom vyzeralo. „Na námesti pri katolíckom kostole bola stará tribúna, kde prebiehala demonštrácia. „Štrngalo“ sa kľúčami veru aj tu. Ľudia, ktorí mali prístup k rozmnožovacím strojom, kopírovali kadejaké letáky a vyhlásenia, ďalší to lepili po výkladoch a rozdávali v uliciach. Keď to hodnotím s odstupom času, tak celé to bolo výrazne spontánne a nezištné,“ priblížil revolúciu v našom meste svojimi očami Rišo.
Ako nám prezradil Boriš Kršňák, bolo to vtedy najmasovejšie vystúpenie Zvolenčanov proti režimu. „A to ešte stovky ľudí nemali odvahu sa k štrajkujúcim demonštrantom pripojiť a postávali obďaleč, alebo sa „nenápadne“ prechádzali po námestí,“ dodal.
Foto: ilustračné