Denník letušky: Keď stevardka počas turbulencií kričí od bolesti cez pol lietadla

Po prvých letoch mladú letušku (24), ktorá u nás uverejňuje svoj denník na pokračovanie, čakali ďalšie. A s nimi spojené aj nové situácie a zaujímavé zážitky. Veď čítajte ďalší diel jej atraktívnych zápiskov.

Medzi mojimi úplne prvými letmi bol aj ten do Hamburgu. Kapitán nášho zájazdu bol tentoraz Čech, tak bolo príjemné hovoriť s niekým v posádke mojou rečou. Cestou do Hamburgu som sa zastavila v kokpite, keď sme akurát leteli nad Iránom. Bola jasná obloha a pod nami a všade naokolo nádherne zasnežené kopce. Naozaj impozantné a vysokánske. Jednoducho, krásna vyhliadková jazda, aká sa vryje do pamäti. Človek až začne závidieť pilotom, ktorí okrem lepšieho platu majú aj pekný výhľad a nemusia sa vtierať pasažierom.

Pozitívne stránky turbulencií

Počas letu sme robili dva servisy a mali sme k tomu ešte aj plné lietadlo. To znamená pre letušky hektickú službu. Obslúžiť totiž asi 350 ľudí dvakrát počas 6 a pol hodinového letu, z ktorého 30 minút sedíme, lebo vzlietame, alebo pristávame a ďalších 30 minút sedíme, lebo sú silné turbulencie, nie je „sranda“. Ale potom človek príde na to, že vlastne také turbulencie sú vcelku fajn. Aspoň si môžem na chvíľu sadnúť a oddýchnuť si :).

No nie vždy je to výhra a takéto situácie samozrejme netreba zľahčovať. Stačí totiž aj malé nedodržiavanie pokynov, ako sa v nich má človek správať a nešťastie môže byť na svete. Názorný príklad uvediem z môjho letu z Bombaja. Nad zemou bolo veľmi zlé počasie, čo znamenalo, že zhruba polovicu cesty do aj z tohto indického mesta boli turbulencie až natoľko silné, že sme hodinu v kuse sedeli (no a let má asi len dve hodiny). Niektorí ľudia ale skutočne nemajú súdnosť.

Vresk v kabíne

Hoci vidia, že všetky letušky sedia a že je to trasenie naozaj drsné, oni neváhajú postaviť sa zo svojho sedadla a raziť si cestu k záchodom. Keď som im povedala, nech sa vrátia, tak to nevedeli, alebo skôr nechceli pochopiť. Nám však v prvom rade ide práve o ich bezpečnosť a musíme sa v takýchto momentoch zachovať profesionálne. Pohyb počas silných turbulencií, nie je rizikom len pre takýchto cestujúcich, ale aj pre zvyšok ľudí na palube a dokonca aj samotnú posádku. Keby totiž náhodou došlo k náhlemu prepadu lietadla, môže daný pasažier spadnúť napríklad na bar, ktorý pridržiavam, aby nenarobil škodu, no a ten mi môže zlomiť nohu.

No a práve k niečomu takémuto došlo na ceste späť z Indie. Vtedy som aj ja na vlastnej koži prvý raz v praxi pochopila, že na nešťastie stačí fakt moment. Turbulencie prišli zrazu a neohlásene. S tzv. seniorom som práve pripravovala vozíky s jedlom. Na tie sa pripevňuje väčší box s teplým jedlom, ktorý bol predtým v rúre, takže je celý horúci a naň sa potom dáva ešte kryt, ktorý zabraňuje, aby sa niekto z vonku na ňom popálil. Ibaže na boxe ešte kryt nebol, keď to zrazu začalo poriadne triasť a ja som sa oň oprela rukou. Telom mi prenikla ostrá bolesť, takže som okamžite impulzívne začala jačať. A to až tak, že to vraj bolo počuť v polovici lietadla. Žiadne popáleniny som našťastie nemala.

Keď dôjde aj na zábavu…

Naozaj nepríjemný zážitok. Popri všetkých tých letoch došlo však aj na zábavu. Do Dubaja ma prišla pozrieť mama a to rovno na týždeň. Samozrejme, veľmi túžila po teple a pláži. No ako naschvál, just vychytala ten najchladnejší týždeň vôbec. To znamená, že cez deň bolo von maximálne 23 stupňov. Aj to jedine na slnku. K tomu bola non-stop zatiahnutá obloha a tak na more či pláž sme mohli zabudnúť.

Na druhej strane som mame aspoň mohla ukázať zaujímavosti Dubaja. Zblízka sme si pozreli napríklad taký slávny Burj Al Arab. Je to ten známy hotel v tvare plachetnice, o ktorom sa tvrdí, že je to vraj najvyšší na svete. No dobre. Tá budova má zhruba vyše 300 metrov, ale nezdá sa byť nejaká obrovská. Niekoľko desiatok metrov jej pridáva stožiar na jej vrchole, len aby sa mohla chváliť, aká je vysoká.

Čaj o piatej za 100 eur

Tiež sa o tom hoteli tvrdí, že je sedemhviezdičkový, na čo nás už veľa ľudí upozorňovalo, že sa to iba tak tvrdí… Hoteli sa totiž môžu ohodnotiť nanajvýš piatimi hviezdičkami. Tento ale o sebe tvrdí, že ponúka sedemhviezdičkový servis. No ktovie. Za 500 dirhamov, čo je v prepočte asi 100 eur tam vraj môže ísť človek na tzv. „afternoon tea“ alebo čaj o piatej, čo je britská tradícia. Dáte si čajík, možno kávičku, nejaké koláčiky a budete si môcť pozrieť hotel zvnútra, čo sa vám ako bežnému človeku bez rezervácie nepodarí. Možno, keď raz skutočne nebudem vedieť čo s peniazmi, tak na čaj o piatej zájdem :).

Počasie sa ani nasledujúce dni nezlepšovalo a tak sme zamierili na nákupný maratón. Jednou zo zastávok bola aj tzv. Global village. Tam predávajú veci z celého sveta. Išli sme obzrieť aj slávny Gold Souk, ktorý pozostáva z pomerne dlhej ulice plnej obchodov s tonami zlata. Fakt neuveriteľný zážitok – hlavne, keď si predstavíte, že veci v tejto jedinej ulici majú hodnotu miliárd a miliárd eur.

Švédske stoly na palube

Po chvíľach relaxu zase prišiel rad aj na prácu. Bola to však napokon vcelku fajn pohoda. Ono, keď sa na palube zíde dobrá partia, vždy sa dobre pracuje. A to sa mi stalo pri ďalšom lete do Zürichu. Ten bol vtedy pre mňa určite jeden z naj. Takzvaný senior sa o nás veľmi dobre staral: pripravoval nám ľadovú kávu, banánové šejky a po servise nás čakali švédske stoly v zadnej kuchynke s dobrotami ako z biznisu, tak z prvej triedy. Fakt super, skoro som prestala veriť, že letušky nepriberajú.

Do nálady nám všetkým samozrejme – priznávam – nahrávala aj skutočnosť, že z 350 sedadiel sme mali obsadených len 100. Takže rýchly a jednoduchý servis a aj ľudia boli spokojní, lebo mali pre seba veľa sedačiek a tak si mohli pokojne a vcelku pohodlne pospať.

Text a foto: Pedra Drake

Zdroj: Dnes24.sk

Odporúčame