Ivetu Raniakovú napĺňa práca s autistickými deťmi: Dokážu vám vyjadriť lásku a sú úžasné

Zdroj: archív Raniaková

Iveta Raniaková zo Sliača vyštudovala špeciálnu pedagogiku a už osem tokov sa venuje výlučne autistickým deťom. Veľmi sa teší, že má prácu, ktorá ju napĺňa a robí jej radosť. Hoci je náročné nadväzovať s deťmi kontakty, jej úsilie sa jej mnohonásobne vracia. Deti dokážu byť neskutočne srdečné a vyjadriť lásku. Ako si dokáže nájsť cestu k deťom s autizmom? A aké pokroky spoločne dosahujú?

Ako dlho už učíte?

Autistické deti učím 8 rokov a hneď po skončení vysokej školy som začala robiť na špeciálnej základnej škole, takže to už bude aj 32 rokov.

Boli už aj na špeciálnej škole deti s autizmom?

Pomaly sa začínali objavovať, no vtedy ešte o nejakom autizme ani nebolo počuť. Mala som však jedno dievčatko, ktoré mi nezapadalo do obrazu mentálne postihnutých detí. Až keď som videla film Rain Man, tak som si ho sama zaradila, že to bude asi ono. Postupne sa potom takéto deti objavovali viac a boli už aj diagnostikované.

Ako ste sa dostali k autistickým deťom?

Dostala som sa do pilotného programu Štátneho pedagogického ústavu, robili dvojročné rozširujúce štúdium o autizme. Detí s autizmom pribúdalo a mala som pocit, že treba skúsiť niečo iné. Autistické deti učím osem rokov.

Zvyšuje sa počet detí s autizmom?

Určite. Zlepšuje sa diagnostika, ale určite sa zvyšuje aj počet ochorení. No nevie sa z čoho. Je tam veľa faktorov a aj nejaká dedičná predispozícia.

Kedy sa to začne u dieťaťa prejavovať?

U niektorých to badať hneď od narodenia, ale do dvoch rokov sa to musí prejaviť. Novorodenci sú napríklad dráždiví, veľa plačú, nechcú sať, neznášajú dotyk a pritúlenie matky, nenadväzujú očný kontakt. Väčšie deti sú plačlivé a vzdorovité. Niekedy sa reč začne budovať, ale vždy sa niečo udeje, čo to zastaví.

Máte rada voju prácu?

Áno. Je to veľmi zaujímavá, podnetná a obohacujúca práca. Niečo úplne iné, ako som robila celý život. Keď som začala učiť v špeciálnej škole, deti boli vďačné a srdečné. Postupne ale čím ďalej, tým viac chladli. Nedokázali vám prejaviť žiadnu náklonnosť. Na ekonomické a emocionálne problémy v rodinách sa nabaľovalo všetko ostatné. Bolo to už pre mňa trápenie. Deti chodili do školy týždeň po podporách. Potom nemali peniaze a zase nechodili. Učenie bolo teda o ničom. Niečo ste ich naučili a po troch týždňoch zase nič nevedeli. Mohli ste sa snažiť, ako ste chceli a žiaden výsledok. Deti ste nepritiahli do tej školy. Potrebovala som zmenu.

Treba k deťom s autizmom pristupovať ináč ako k mentálne postihnutým deťom?

Určite. Prístup je trocha iný, pretože medzi autistami nie sú len mentálne postihnuté deti, ale aj deti s normálnym intelektom. Ich spôsob správania, komunikácie a celkovo prístup k učeniu, k spoločnosti a k svetu je však úplne iný ako u detí s mentálnym postihnutím. Deti s autizmom majú problémy v troch hlavných oblastiach, a to v komunikácii, v sociálnych vzťahoch a v predstavivosti. Nie v tom zmysle, že nemajú fantáziu, ale chýba im celková predstavivosť, ktorá vás sprevádza celý život. Keď prídu ráno do školy, nevedia si predstaviť, čo budú robiť. Buď im to musíme vizualizovať alebo povedať, čo sa bude diať. Staršie deti už vedia, čo môžu od nás čakať. No napriek tomu vyžadujú svoje stereotypy a neznášajú veľkú zmenu.

Je ťažké priblížiť sa k autistickým deťom, keď majú problém nadväzovať kontakty?

U niektorých detí je to zdĺhavý proces, iné vás príjmu hneď. Jedno dievčatko napríklad učím už siedmy rok. Keď prišlo, nemohla som sa ho ani dotknúť. Postupne však zisťovala, že nič zlé sa z mojej strany nedeje a že jej neublížim. Našla vo mne dôveru a teraz sme kamarátky. Niektoré deti majú strach pred cudzími a dištancujú sa od nich. Ak si ich však získate, tak sa vám to mnohonásobne vráti. Dokážu vám vyjadriť lásku a sú úžasné.

Je veľa detí, ktoré nekomunikujú?

V našej škole máme dve, čo vôbec nie. No väčšina detí má určitým spôsobom rečové schopnosti narušené. Napríklad rozprávajú heslovite a nevytvoria gramaticky správnu vetu. A keď ju dokážu vytvoriť, komunikácia je neadekvátna ku kontextu. Majú svoje záujmy a taký svoj vnútorný svet. Niekedy si prehrávajú v hlave rozprávky a nedokážete ich od toho odpútať. Rozprávajú sa s vami len o svojich záľubách. Ak s mimi chcete hovoriť o normálnych veciach, podaria sa im možno dve vety a potom zase skĺznu do toho svojho. Snažíme sa to s nimi nacvičovať, ale je to ťažké.

Majú špeciálne nadanie na isté veci?

Máme jedného chlapca, ktorý sa dokáže lepšie dorozumievať písomnou formou. Aj do počítačov je génius. Ďalší vám vymenuje železničný poriadok, kedy vám ide vlak, ako sú radené vozne, kedy tam prídete a cez ktoré stanice prejdete. Túži sa stať železničiarom.

Dolieha to na vás, keď sa dennodenne stretávate s autistickými deť­mi?

Veľakrát si poviem, že sú to úžasné deti. Niekedy neadekvátne reagujú, ale dokážu sa ospravedlniť a prejaviť ľútosť. Oni totiž nedokážu korigovať svoje správanie. Úplne iným spôsobom prežívajú bolesť, napríklad udrú niekoho iného. Až dodatočne si uvedomia, čo spravili a prídu sa ospravedlniť. Sú to krásne deti a je mi to ľúto, akí skvelí ľudia by z nich mohli byť. A hlavne ľutujem rodičov. Máme jednu rodinu, v ktorej majú obidvoch synov autistov. Krásni chlapci. Prežívajú vlastne zo dňa na deň a nechcú sa zamýšľať nad tým, čo ďalej.

Vidíte pokroky u detí?

Pravdaže. Aj keď oproti normálnej populácii niektoré veci naskakujú neskôr a napríklad v komunikačnej a sociálnej oblasti nedosiahnu nikdy normálny vývin, ale pokrok tam určite je. Keď prišli do prvého ročníka, tak som si myslela, že ich nenaučíme ani čítať a písať. A teraz sú skvelí. Napríklad Tamarka nepísala tri roky. Jednak ľaváčka a jednak držala zle ruku. Začali sme písaným písmom a tri roky nič. Potom mi napadlo vyskúšať tlačené a úžasne sa chytila. Väčšinou sa však tešíme z pokrokov v sociálnej oblasti. Na začiatku každý čupel sám v inom kúte a teraz sa dokážu spolu hrať. Z toho máme najväčšiu radosť, možno viac ako z tých školských úspechov.

Ako prebieha vyučovanie? Dokážu sa deti sústrediť?

U nás je individuálny prístup a vychádzame z ich vývinových potrieb alebo úrovne, na ktorej sú. Dôležitý je tiež momentálny stav, v akom prídu a schopnosti či možnosti. Ja si naplánujem pre každé dieťa, čo zvládne. Možno nejakú stranu alebo jeden príklad. Keď idem k ďalšiemu, musím mu dať samostatnú prácu. Pokiaľ to spraví, môže odísť. Máme také relaxačné kútiky na hranie. Tam sa môže hrať. Nevydržia totiž dlho pracovať. V triede mám 4 deti a musím si to zorganizovať tak, aby som nepremrhala čas. Je to náročné na prípravu a organizáciu. Zároveň treba reagovať na to, v akej nálade a v akom prežívaní dieťa príde. Autistické deti majú poruchy spánku a veľakrát sa zobudia v noci a nemôžu spať. Musíte byť vnímavá.

Viete ich motivovať k učeniu?

Snažíme sa neísť veľmi proti srsti, ale zároveň tak, aby sme ich donútili niečo urobiť. Musíte byť direktívny. Oni nemajú vnútornú motiváciu učiť sa. Najradšej by boli len v tom svojom vnútornom svete a nerobili nič. Tam sa naučíte byť trpezlivá, ale vyplatí sa to. Som rada, že som sa k takejto práci dostala. Teší ma to a napĺňa.

V priloženej galérii si môžete pozrieť Ivetu so svojimi žiakmi!