Malý výlet do Čabradského Vrbovka
Na okraji Krupinského okresu uprostred Krupinskej planiny nájdeme dedinku Čabradský Vrbovok. Pri jej návšteve si môžete urobiť výlet na zrúcaniny hradu Čabraď. Impulzom k dnešnému nášmu malému zastaveniu je 175. výročie narodenia dvojičiek Pavla a Mi
Čabradský Vrbovok je jednou z najstarších hontianskych obcí. V historických prameňoch sa spomína ako Werbouch už v roku 1135, ba archeologické nálezy z hradného vrchu hovoria, že tu žil človek už pred 2 700 rokmi, na konci doby bronzovej. Po tatárskom vpáde zosilnili hrad, ktorý niesol názov (podobne ako riečka pretekajúca obcou) Litava a ktorý bol centrom rozsiahleho feudálneho panstva. To zahŕňalo nielen okolité obce, ale aj viaceré dediny v Štiavnických vrchoch, vrátane Svätého Antona, kde si neskôr ćabradskí páni dali postaviť nové, honosnejšie sídlo. Na Čabradskom hrade bolo rušno najmä v čase, keď sa až do Poiplia rozšírilo turecké impérium. Vtedy bol jedným z centier obrany stredoslovenského priestoru. Turkom sa hrad nepodarilo dobyť, úspešnejší boli Bočkayovi povstalci v roku 1604. Po ústupe Turkov strácal Čabraď na význame, jeho majitelia Koháryovci sa presťahovali do svätoantonského kaštieľa, hrad dali v roku 1812 podpáliť a postupne sa menil na ruiny.
Turistický výlet na hrad je nenáročnou prechádzkou. Najľahšie je vyjsť do osady Konská, kam vedie asfaltová cesta, a z nej dolu údolím lesnou cestou k hradu. Pod ním je bývalá horáreň a kaplnka, ktorú postavili v klasicistickom slohu v roku 1813.
Čabradský hradný vrch je známou prírodnou rezerváciou. Predovšetkým je to dôležitá lokalita vzácnych plazov a obojživelníkov. V tomto zimnom čase samozrejme na ne nenatrafíme, no v letných mesiacoch tu môžeme pozorovať napríklad vzácne užovky (pri vode užovku obyčajnú a fŕkanú, na výslnných miestach užovku hladkú, ktorú si mnohí kvôli jej zafarbeniu mýlia s vretenicou), vrtkú jaštericu múrovú, skvostnú jaštericu zelenú, i beznohú jaštericu slepúcha lámavého. V riečke Litava (Litavica) žijú aj raky. Vzácna je aj ostatná fauna, ako rôzne druhy hmyzu (napríklad vidlochvosty, jasoň chochlačkový), alebo vtákov (plachý bocian čierny, ktorý obýva tiché lesy, volavka popolavá, početné druhy spevavcov, ale aj dravých vtákov a sov).
Napokon niekoľko slov k významným rodákom Čabradského Vrbovka. Pred 175 rokmi, 9. decembra 1835, sa totiž v tejto dedine narodili dvojičky Pavel a Michal Mudroňovci. (Niektoré encyklopédie uvádzajú ako dátum ich narodenia 7. december).
Michal Mudroň bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského národnopolitického života v druhej polovici 19. storočia. Právo vyštudoval vo Viedni v roku 1857, ako advokát pôsobil v Bratislave. Bol zakladajúcim členom Matice slovenskej a jej právnym zástupcom. Svoj politický život spojil so Slovenskou národnou stranou, za ktorú dvakrát neúspešne kandidoval do uhorského snemu a koncipoval jej dokumenty. V politických procesoch, ktoré boli v tom čase časté, zastupoval slovenských národovcov a ochotne, bez nároku na odmenu, obhajoval aj nesolventných roľníkov a želiarov najmä v urbárskych sporoch. Svoje právnické vedomosti a skúsenosti zhrnul do viacerých článkov i príručiek, ktoré vyšli tlačou. Zomrel predčasne ako 51-ročný 11. septembra v Martine.
Aj Michalov brat Pavel Mudroň vyštudoval právo na viedenskej univerzite a vydal sa na advokátsku, ale i na politickú dráhu. Bol advokátom a župným notárom v Martine. Nechýbal pri zrode Matice slovenskej, krátky čas bol aj jej tajomníkom a po jej zatvorení ju zastupoval v súdnych sporoch o zhabaný majetok, bol nakladateľom Slovenských pohľadov, podieľal sa na založení Živeny, Kníhtlačiarského spolku, martinského Slovenského spevokolu a v roku 1875 ho zvolili za predsedu Slovenskej národnej strany, na ktorej čele bol až do svojho úmrtia, teda takmer štyri desaťročia. Snažil sa o spoluprácu všetkých nemaďarských národov vo vtedajšom Uhorsku, presadzoval myšlienky slovanskej vzájomnosti. Aj on ako právnik zastupoval slovenských národovcov v súdnych sporoch, čo neušlo pozornosti uhorským úradom a aj sám Pavel Mudroň sa v roku 1900 za svoje názory dostal na tri mesiace do väzenia. Historik Július Botto ho charakterizoval ako „peknoduchého, šľachetného vodcu slovenských pohybov, muža rýdzeho, zlatého srdca a veľkej juridicko-politickej rozhľadenosti“. Pavel Mudroň zomrel v Českom Těšíne 9. marca 1914.
Meno bratov Mudroňovcov nesie dedina Mudroňovo v okrese Komárno, ktorú založili slovenskí kolonisti v roku 1921.