Rozhovor s populárnym zvolenským učiteľom Jaroslavom Grajciarom: Začal som sa cítiť vyhorený

Boli začiatky vašej kariéry ťažké? Čo tréma a podarilo sa vám ju prekonať rýchlo, alebo trému máva aj tak ostrieľaný učiteľ ako ste vy?

Učiť som začal v septembri 1990 po trojročnej praxi v Agrise, štátnom podniku, no a keď sa naskytla príležitosť učiť na Strednej poľnohospodárskej škole vo Zvolene, tak som neváhal a ponuku prijal. Chcel som vtedajších študentov naučiť pracovať s počítačmi, pretože v tej dobe to nebolo až také bežné. Na moje prekvapenie som začínal na PMD-čkach, ale myslím, že sa mi podarilo, čo som si zaumienil. A tréma? Pamätám si na moju prvú učiteľskú hodinu, kde som predstúpil pred 38 dievčat a 2 chlapcov (ekonomická trieda), tak sa mi na chvíľu aj podlomili kolená, ale bolo to naozaj len na chvíľu, potom tréma opadla. No a v súčasnej dobe je tréma trošku tiež, ale už len v tom, že či ich dokážem zaujať 45 minút, aby som mal pocit, že som nestratil 45 minút zo svojho života zbytočne a niečo preniesol aj na svojich žiakov.

Prečo ste sa rozhodol pre síce krásne, no zrejme čoraz ťažšie povolanie učiteľa?

Po troch rokoch odpracovaných vo výpočtovom stredisku a Nežnej revolúcii som sa rozhodoval čo ďalej, ktorým smerom sa ubrať. Vždy ma lákalo pracovať s mladými ľuďmi a keď sa mi naskytla príležitosť ísť učiť a vyskúšať si to o čom som sníval, tak som to skúsil. Našťastie som narazil na dobrých kolegov, ktorí mi pomohli prekonať ťažké začiatky a aj dobrých žiakov. A tak som sa rozhodol, že to predsa len v školstve skúsim

Pochádzate z pedagogickej rodiny?

Nie, pochádzam z poľnohospodárskej rodiny. Obaja rodičia pracovali v roľníckom družstve, dokonca aj brat, takže ja som skôr výnimka

Ak by ste si ešte raz mali vybrať, zvolili by ste si túto životnú cestu?

Fúúúú, ťažká otázka. Ale myslím, že asi hej. Ako ste pekne povedali – povolanie učiteľa je krásne, aj keď v súčasnej dobe čoraz ťažšie. Ale aj toto povolanie musí niekto robiť, hoci mám pocit, že v spoločnosti sa mu nevenuje dostatočná pozornosť. A mali by ho robiť ľudia, ktorí sa naozaj chcú venovať mladým ľuďom, aby možno nahradili aj výchovu v rodinách a naučili mládež nesebeckým životným cieľom, čo asi v súčasnej spoločnosti chýba.

Vyštudovali ste ekonómiu. Prečo ste sa napokon rozhodli pre školstvo a nie svet financií?

Ako som spomenul, vždy ma bavilo pracovať s mladými ľuďmi, tak som to chcel vyskúšať aj v praxi, napokon som to skúsil aj vo svete financií, ale vrátil som sa do školstva, pretože tam som sa asi našiel. A možno, ak sa mi podarilo troch-štyroch študentov namotať na ekonómiu, tak som pre svet užitočnejší, akoby som sám pracoval vo svete peňazí.

Pracovali ste teda aj vo svete financií, súkromného biznisu. Napokon ste sa však opäť vrátili do školského rezortu, prečo?

Po určitej dobe som sa začal cítiť „vyhorený“ a potreboval som nejakú zmenu. Tak som sa rozhodol, že skúsim robiť to, čo som vyštudoval. Začal som pracovať v banke – na úseku úverov. Bolo to akurát v období, keď sa úvery neposkytovali a skôr sa vymáhali nevymožiteľné úvery (1997), čo na mňa pôsobilo dosť deprimujúco a preto som sa rozhodol, že asi som v školstve užitočnejší a tak som sa vrátil. V školstve som sa cítil „forever young“ a myslieť pozitívne je pre mňa dôležité. Potrebujem úsmev, ktorého je vo svete biznisu málo.

Kedysi ste okrem učiteľa na zvolenskej Obchodnej akadémii robil aj zástupcu riaditeľa, čo všetko vyplýva z tejto funkcie?

To bol tiež jeden z dôvodov, prečo som sa vrátil do školstva. Keďže som nechcel úplne stratiť kontakt so svetom financií, ale ani s mladými ľuďmi, tak som prijal ponuku pani riaditeľky Müllerovej na vykonávanie funkcie ekonomického zástupcu. Tým som skĺbil svoje hobby učiť a zároveň sa pohybovať v ekonomike. Čo z toho vyplývalo? No, bola to rozmanitá práca, nakoľko naša škola vyžadovala rozsiahlu údržbu, tak bolo nutné riešiť opravy cez výberové konania, ako napríklad oprava strechy na škole aj jedálni, rekonštrukcia internátu, vybudovanie kanalizácie, výrub topoľov, ale aj bežná prevádzka školy a školskej jedálne.

Učíte ekonomické predmety, takže predsa stále sa stretávate aj s tým finančníctvom a ekonómiou. Javia žiaci záujem o predmety na vašich hodinách?

Ekonómia hýbe svetom, takže je dôležité, aby všetci študenti našej školy mali aspoň základné znalosti ekonomiky a finančníctva. Mojou úlohou je teda priblížiť im svet peňazí, aby si do reálneho života odniesli čo najviac. Či sa mi to darí, ukáže až budúcnosť, ale z minulých ročníkov mám celkom dobré správy. Vždy človeka poteší, keď vidí, že jeho žiaci sa uplatnili v spoločnosti a že svojim malým dielom som k tomu prispel aj ja. Mám ale pocit, že v súčasnej dobe majú žiaci menší záujem a to nielen o ekonomické predmety.

Čím ich dokážete zaujať, aby si z vašich hodín odniesli čo najviac?

Snažím sa žiakom priblížiť praktickú ekonomiku, t.j. to, čo v živote budú potrebovať. Príklady zo života sú najlepším motívom počúvať vyučujúceho. Ale niekedy sa to bez teórie nedá. Preto je nutné, aby pochopili, že sa musia niečo aj naučiť, aby boli úspešní v živote. Niekedy stačí niekoľkosekundová pauza vo výklade, niekedy je nutné aj zvýšiť hlas. Ale je to vždy len a len na žiakovi, či je ochotný akceptovať vyučujúceho alebo nie.

Po zlúčení škôl, pôsobíte momentálne na Podborovej, je nejaký rozdiel medzi vtedajšou Obchodnou akadémiou a terajšou po zlúčení?

Myslím si že nie. SOŠ HSaO je väčšia škola ako sme boli my, ale odbor Obchodná akadémia je taký istý aj na terajšej škole. A preto ma mrzí znížený záujem o tento odbor, lebo si myslím, že sme vychovali množstvo dobrých odborníkov, ktorí sa v praxi veľmi dobre uplatnili a veľmi veľa absolventov pokračovalo úspešne aj na vysokých školách. Z povedomia verejnosti odišla škola Obchodná akadémia, ale my sme tu – odbor Obchodná akadémia vo Zvolene funguje aj naďalej

Aké predmety učíte momentálne na Podborovej?

Sú to prevažne ekonomické predmety na odbore Obchodná akadémia a odbor Manažment cestovného ruchu, ale v súčasnej dobe už učím aj ekonomické predmety na „starej podborskej“ škole. Takže sú to Ekonomické cvičenia, Daňová sústava, Cvičná firma, Ekonomika a riadenie prevádzky.

Skúste porovnať žiakov spred povedzme 20-tich, desiatich rokov a terajších. Je veľký rozdiel? A v čom…

Zase to bude asi len môj subjektívny názor, ale mám pocit, že rozdiel je veľký. Pred 24. rokmi sme mali žiakov vybraných z celého stredoslovenského kraja. Ich záujem o štúdium bol veľký a neraz som sa zapotil pri otázkach, ktoré mi kládli v rámci samoštúdia. Dvojka bola pre nich už zlou známkou… Pred desiatimi rokmi sa na odbor Obchodná akadémia hlásili žiaci s priemerom do 2,00 a boli tam žiaci, ktorí boli aj veľmi dobrí, ale aj slabší. No a v súčasnej dobe sú prijímaní bez pohovorov a tým sa dostanú na školu aj takí, ktorí by veľmi v maturitnej triede nemali čo robiť. Potom už záleží len od kolektívu koho je viac – či žiakov, ktorí sú dobrí a slabších potiahnu, alebo horších, a tí dokážu stiahnuť na dno aj dobrých. Aj v súčasnej dobe sa nájdu dobré triedy, ale aj slabé triedy. Pre mnohých je aj štvorka dobrá známka a to je zlá vizitka, či už žiakov, alebo nás učiteľov, že ich nedokážeme lepšie namotivovať.

Berú žiaci ešte učiteľa za autoritu, ako tomu bolo kedysi, alebo ich prístup k pedagógom sa aj v tomto zmenil?

Bohužiaľ, platí asi to isté, čo v predchádzajúcej otázke. Čím ďalej, tým pedagóg má menšiu autoritu, ale je to len odraz spoločnosti a postavenie učiteľa v nej. Kým budeme na okraji záujmu, tak aj žiaci nás budú tak vnímať.

Zastavujú vás bývalí žiaci na ulici, alebo je to tak, že veľa vďaky necítiť a po rokoch sa vám už ani nepozdravia?

Každý učiteľ je rád, keď stretne svojho bývalého študenta, ktorý sa mu pochváli so svojimi úspechmi. Vtedy viem, že som svoj čas nepremrhal nadarmo, ale že som niečo dal zo seba niekomu, kto bude svoje vedomosti ďalej prenášať na iných. Ja som mal asi šťastie, lebo naozaj veľa žiakov sa pristaví a pochváli sa, že dosiahol to a ono a že je tam a tam. A tým aj pripomenie, že ja tam aj kus zásluhy učiteľov našej školy. Pospomínajú na učiteľov, ktorí majú veľký podiel na ich ďalšej kariére, alebo na ich ďalšom štúdiu. Myslím, že to dobre padne každému učiteľovi. Sem tam sa stane aj to, že sa študent svojmu učiteľovi ani nepozdraví ani mesiac po maturite, tak to trošku zabolí. Ale po 23 rokoch pedagogickej praxe už s 95%-nou pravdepodobnosťou viem odhadnúť, kto ma po maturite nebude poznať a kto sa mi prihovorí možno aj na dôchodku, keď budem o paličke (smiech).

Ste uznávaný a obľúbený učiteľ, akým spôsobom môže dosiahnuť pedagóg tento status na verejnosti? Ide o prístup, ľudskosť, alebo…?

No uznávaný a obľúbený – to neviem… To musia posúdiť iní. Ale je dôležité, aby učiteľovou základnou vlastnosťou bola ľudskosť. Dôležité je porozumieť žiakom, čo očakávajú od školy, byť kamarátsky, ale zároveň dostatočne prísny. A mať stanovené pravidlá, ktoré sa musia na začiatku určiť a potom ich musia obe strany dodržiavať. V takom prípade všetci vedia čo sa dá očakávať a ako sa správať.

Čo podľa vás by sa v školstve malo zmeniť, čo učiteľov ako vy najviac trápi a malo by sa to zreformovať?

V prvom rade celkové postavenie školstva v spoločnosti. To sa však asi nestane, ak sa bude meniť každý polroka minister školstva… Veľmi ma mrzí, že si ľudia myslia, že učiteľom ide len o platy. Neviem, ako mám žiakom na hodinách vysvetliť, že im „mrznú“ počítače a že doma by už také „staré šunky“ dávno vyhodili z okna. Taktiež neviem, ako vysvetliť žiakom, že prezentáciu im nemôžem ukázať, lebo sme sa nedostali do učební, kde je dataprojektor. Takže reforma školstva je na dlhú debatu…

Čo je pre vás na tomto povolaní najkrajšie?

Ako som už spomenul, keď vás stretne žiak po 20 rokoch a povie vám, že má dobrú robotu, ktorá ho uspokojuje, že je v živote šťastný… Vtedy si pomyslím, že moja práca nevyšla nazmar, pretože aj ja som prispel svojou troškou do mlyna k tomu, že ten človek je spokojný. Vtedy sa mi opäť vráti chuť do práce a začínam veriť, že niektorí zo žiakov, ktorých idem práve učiť, ma stretne o 10 rokov a povie mi: „Dobre ste ma pripravili na život…“

…a čo najťažšie?

Najťažšie sú chvíle, keď pri opakovaní zistím, že žiaci nezvládli učivo a mysľou hľadám chybu. Spravil som všetko preto, aby to zvládli? Je to moja chyba, alebo sa do toho ani nepozreli? Zaujal som ich dostatočne na to, aby to pochopili? Vtedy rozmýšľam, či nie je čas zavesiť učiteľské topánky na klinec. Ale vzápätí stretnem usmiatu skupinu študentov a vtedy mi to dodá novú energiu do ďalšej práce s nimi.

Relaxačne si zahráte rád tenis, ako a pričom si ešte oddýchne učiteľ Grajciar?

Najradšej oddychujem pri športe. Okrem tenisu si rád zahrám volejbal, nohejbal, bedminton. Po športe dobre padne zrelaxovať v saune. Oddýchnuť sa dá pri dobrej knihe, na ktorú je ale málo času a taktiež pri dobrej rockovej hudbe. Mojím hobby je aj riešenie sudoku a hlavolamov, kde sa zúčastňujem na rôznych turnajoch. No mojím najnovším koníčkom je môj malý syn Matej, ktorý má pol roka a ten mi zaberá zvyšok voľného času (smiech).

Foto: archív Jaroslava Grajciara