Rytieri a riťvtieri medzi nami: Poviedka pre vaše oddychové chvíle
K voľným momentom počas víkendu či po práci vám ponúkame poviedku nášho redaktora Marcela Páleša. Prezradíme vám, že autor sa pri písaní inšpiroval nielen autentickým prostredím, ale tiež skutočnou príhodou...
Z odchodu rytierskeho srdca sa už zasmial aj autor Dona Quijota. O tom, že dnes už skutočných rytierov vlastne nieto, nie je pochýb. Áno, v určitom zmysle sa ich vyskytuje neúrekom, ale je potrebné zmeniť v slove samohlásku. Novodobí „ritieri“, poprípade riťvtieri, sú ľudia, ktorí sa s určitým zámerom niekomu pchajú do zadku. Ale o tom som nechcel… Náš hrdina má obrovské srdce rytiera, no je si vedomý tvrdej riťvtierskej súčasnosti, kde je všetko obrátené ako kabáty demagógov.
Dubi so svojou hustou bradou pôsobí ako s prírodou zrastený lesný muž. Aby nezrastal aj so súčasnou dobou, a to už vôbec nie s mestom, potrebuje občas výpadky. Síce sem-tam siahal aj po tých alkoholických, v súčasnosti je to radšej vypadnutie do prírody, poprípade kamkoľvek, kde sa stáva vtiahnutý do nevšednosti. Jednou z chvíľ, keď zažíva čosi iné, sú aj návštevy poetických večerov. Čiže kultúrnych podujatí, ktoré organizujú jeho priatelia. Vždy si nechá uvaliť jedno-dve-tri pivká a spokojne vychutnáva. Aj pivo aj slová aj živú hudbu.
Raz takto nakopnutý dobrou náladou a príjemným večerom zotrval ešte s kamarátmi, poprevracali pár pohárov, zabavili sa a potom vyhladnutí vybrali sa na mašľu – klasický rýchly pokrm, ktorý nájdete v Banskej Bystrici či v neďalekom Zvolene. Stredajšia noc pokročila, vysokoškolské diskotéky vyvrhli mnoho hladných ľudí. Rad tam bol ako hladný had, dlhý a nekompromisný. Dubi jedlo miluje. A to sú vážne veci, i keď znejú banálne.
Keď sa mu konečne podarilo vystáť si svoju mašľu, dostal sa do nedorozumenia s mladými faganmi. Posmelená alkoholom vie byť mládež neprimerane drzá a odvážna. A tak sa stalo, že práve dievča spomedzi nich sa osmelilo do Dubiho. Ten sa ako inteligent nedal a slovom ju bez debaty odboxoval. Čo je však horšie ako urazená hrdosť prihlúpeho človeka? Dievča sa nahnevalo a zhodilo na špinavú zem fajnú, teplučkú a dlho vystátu mašľu, ktorá už-už putovala do Dubiho úst. Ak by nebola noc, azda by sa aj zotmelo. Tak mocne sa zatriasol svet. Minimálne ten z Dubiho vnútra. Tak hrubo a bezcitne obrať o jedlo hladného človeka je neodpustiteľné. Vždy vysmiaty a pokojný lesný muž vzal spravodlivosť do svojich rúk.
Navonok pokojne až pokorne sa pomaly zohol k zemi, zdvihol z nej pošpinenú mašľu, ešte stále teplučkú a voňavú, nad ktorou by nejeden bezdomovec zaplakal, potom smutne ako dieťa, ktorému spadlo lízatko, sa na ňu zadíval a následne rozhodol za osud. V danom momente sa podobal profesionálnemu športovcovi. Bejzbalistovi, ktorý sa v zlomku sekundy napriahol a… Hodil. Mašľu. Mladej drzani… Hodil jej ju rovno do starostlivo vyšminkovanej a bezstarostne sa na svet vyškierajúcej opitej tváre. Svet stíchol. Až teraz, v 21. storočí, tam na Huštáku v Banskej Bystrici, kde predávajú mašľu, sa skončila doba rytierov.
Potom veci nabrali rýchly spád. Kamaráti zaskočeného dievčiska, ktorému sa možno celý večer pchali do zadku, čiže riťvtieri, sa oddane brániac ju pustili do Dubiho. Tĺkli ho hlava-nehlava. Najmä do hlavy. Päsťami. Dubi je ale dobre stavaný a vysoký chlap. Čo-to mašlí už za svojho života pojedol… Zakryl si tvár, trocha sa zohol a nechal sa. Ako pravý rytier. Bol si vedomý toho, že je od faganov o podstatne starší, a ak by nechal pôsobiť hnev, vážne im ublíži. Po chvíli sa ale rozhodli aj Dubiho priatelia a mladíkov z neho strhli. Stačilo! Čuduj sa svete, všetko sa napokon vyjasnilo a dievča si chybu priznalo. Chlapčiská tiež. Pomerili sa a Dubi skončil spokojný, i keď spod vlasov mu už začínali navierať hrbolčeky. Ako ospravedlnenie mu kúpili horúcu a voňavú mašľu.
Ilustračný obrázok: výtvarník Michal Laboš
