SERIÁL. Bubeník Marián Serva (35): Živiť sa hudbou je utópia

Mäso je na scéne už 21 rokov. Spomínaš si ešte na vaše začiatky? Čo vás viedlo k založeniu kapely?

To už si nikto presne nepamätá kedy sme začali, ale prvý koncert sme mali niekedy v roku 1992. Takže sme sa dohodli, že práve tento rok budeme datovať ako náš vznik. Hrávali sme už niečo predtým, ale s odstupom času a z pohľadu súčasnosti sa to nedá nazvať kapelou. S Luboshom sme sa spoznali cez jeho bratranca Roba, ktorý bol mojim dobrým kamarátom (teda ešte stále je, len sa už tak často nevidíme). A tak to začalo, hrávali sme najskôr preberačky – Metallicu, Guns N Roses a kadejaké omáčky, veď to poznáš. Všetci tak nejako začínajú. Prirodzeným vývojom sme sa začali ohliadať po ostaných členoch do partie, hlavne nám teda chýbali bicie (tu by som mal poznamenať, že pôvodne som bol gitarista a k bicím som prešiel až na prahu nového milénia), čo nebolo úplne jednoduché, lebo v tej dobe tu veľa bubeníkov nebolo. Ale v našej štvrti býval pohodový týpek Meky, ktorý bol od nás o čosi starší, teda o viac ako čosi a nechal sa na niekoľký pokus presvedčiť a dotrepal ku mne do garáže bicie.

Štvorlístok potom uzatvoril môj spolužiak a dobrý kámoš Julo, ktorému sme pridelili basu. Takto sme absolvovali aj náš prvý koncert, ktorý bol teda dosť dobré fiasko, lebo sme hrali na školskej akcii a po prvej skladbe nabehol splašený „zodpovedník“ akcie s výkrikom „dosť, zmiznite“. Tak sme teda zmizli…, aj s pivom, ktoré tam mali skryté chalani, čo akciu pripravovali a začo boli dosť nahnevaní, ale neskôr nám to odpustili. Neviem, či je priestor rozpisovať tu celú históriu až po súčasnosť, ale už keď sme to takto načali, tak musím aspoň zaspomínať na ľudí, ktorí za to určite tiež stoja a ťahali to s nami nejaký čas. Prvý bol Ondřej, toho poznáte z Divadla JGT, ktorý nahradil Jula. Bol to odjakživa herec, stále sypal historky a srandičky, no bola s ním proste zábava, až kým ho neprijali na výšku. Rozhodol sa naplno venovať herectvu a nás teda nechal plávať. Teraz ho môžeš vidieť buď v divadle, alebo v televíznych seriáloch. Darí sa mu a tešíme sa z toho aj my. Ďalšia zmena nastala, keď Meky chytil nejaký strih a začal sa venovať etno nástrojom a metal úplne vymazal zo svojho života a spolu s ním aj nás. Niežeby sme už neboli kamoši, to nie, dokonca teraz sa stretávame často a dokonca robíme spolu biznis, ale musel by si ho poznať, aby si pochopil ako odišiel. Proste nás nechal tak, zbalil sa a dovi-dopo, už ma to nebaví. Teraz sa z toho smejem, ale vtedy nám to bolo ľúto. Na jeho miesto sme našli ale adekvátnu náhradu. Bol to Janči, ktorý mal také priesvitné bicie na rampe, kamarátsku povahu a chuť hrať. Z fleku na nás vysypal rytmy typu „tigda-tigda“, čo Meky veľmi nemusel a tak sme boli nadmieru spokojní.

Neskorší odchod Ondřeja bol síce pre nás sklamaním, ale všetko sa zmenilo, keď si s nami tľapol Manďo, naše slniečko vysmiate. To bolo okolo roku 1998. Chvíľu na to sme sa nejako rozišli s Jančim. Nebolo to milé a doteraz nás to mrzí, ale tak to funguje, ľudia sa schádzajú a rozchádzajú. Naďalej sme však kamarátmi, tak ako zo všetkými ostatnými bývalými členmi a neľutujeme spoluprácu ani s jedným z nich, lebo každý priniesol do kapely niečo svoje a prežili sme spolu kus života a zažili kopu srandy… Teda okolo rokov 1999 až 2000 sme sa ustálili ako trojka, ja som kúpil dvojkopákové Amatky a začali sme drieť na nových veciach.

Ste naozaj skúsení hudobníci, máte za sebou množstvo koncertov a nahratých pesničiek. Nielen na Slovensku máte množstvo fanúšikov. Kde by ste sa chceli so svojou tvorbou ešte dostať?

Jedna vec je, kde by sme chceli a druhá kde by sme mohli, lebo momentálne je hudobná scéna celkovo presýtená a snívať o tom, že sa budeme hudbou živiť je skôr utópiou. Iróniou osudu je, že práve to je snom asi každého hudobníka. Nieže by sa mi nechcelo robiť, ale každý by sa chcel venovať iba tomu, čo ho baví a napĺňa. Mne sa našťastie podarilo zorganizovať život tak, že nemusím manuálne drieť a moja práca je aj mojím koníčkom, ale tak vždy je čo vylepšovať a kde napredovať. V prvom rade som rád, že sme sa dokázali dať dokopy, tak ako sme, a sme skvelá trojka. Nie v každej kapele sú vzťahy ideálne a my sme tiež každý svojim spôsobom iný, ale funguje nám to dobre. Vieme si vzájomne pomôcť a jeden druhého podržať aj mimo skúšobne či pódia, proste sme si sadli aj ako ľudia. Nikto z nás nemá potrebu hľadať realizáciu v inej kapele alebo nejakom projekte. Stalo sa síce, že som kamarátom niečo nahral na CD, ale to bolo v rámci kamarátskej pomoci pri nahrávaní, lebo naša skúšobňa je zároveň štúdiom, kde z času na čas nahráva aj nejaká iná kapela. Aby som sa vrátil k otázke, nemáme žiadne veľké oči, hlavne nech nás to baví aspoň tak ako doteraz a čas ukáže akú veľkú dieru do sveta dokážeme vyhĺbiť :)

Váš nateraz posledný štúdiový album „Súkromný život bohov“ zožal veľký úspech, ako tento album vnímaš s odstupom času?

V rámci možností a vtedajšieho (aspoň pre mňa) náročného obdobia to je celkom do pohody. Veľmi to už nepočúvam, to sa nedá, lebo to by som stále niečo menil, opravoval a tak, ale sme s ním spokojní. Ešte stále sa však povaľujú v poličke nejaké nepredané kusy, ale tak nevadí. Hlavne nech to ľudia počúvajú, keď aj z empétrojky alebo jútjubu, len nech to nepadne do zabudnutia. Samozrejme ten ďalší album musí byť lepší :)

Viem, že pracujete aj na nových skladbách. Akým smerom sa bude uberať novinka a kedy ju môžeme očakávať?

Nikam sa neponáhľame, máme už síce materiál na nový album, ešte to treba ale riadne nadrieť, aby sme nemuseli veľa editovať (smiech). Pre tých, čo nie sú hudobníci: keď si pustíte CD a všetko na ňom hrá perfektne, bubeník ide ako mašina, proste parádička a potom prídete na koncert a zistíte, že ten istý človek naživo nevie narátať do štyroch, tak to z neho na tom CD spravil šikovný pánko za počítačom a volá sa to editácia. Tento výraz používame často aj v spojení s metalovými kapelami pod skratkou editmetal (smiech). Ale technika to dnes dovoľuje a prečo si nepomôcť. Niekto to používa menej, niekto viac. Ideál je zahrať to čo najlepšie a potom je s tým menej roboty pri mixe. Nerobíme veci ako na páse, ale to už je pre nás také typické. Máme čas, lebo, nie je až taký dopyt po hudbe, aby sme tomu museli podriadiť plánovanie nahrávok a klipov. Jasné, že je lepšie keď sa stále niečo nové objaví, ale radšej to budeme robiť v kľude svojím tempom. Veď už fungujeme viac ako dvadsať rokov, tak prečo nie ďalších dvadsať, máme času dosť.

V lete ste mali premiéru videoklipu ku skladbe „Veľký tresk“, plánujete natočiť nejaký klip aj k novému albumu?

Možno natočíme nový klip aj skôr ako bude nový album. V podstate aj „Veľký tresk“ bude až na novom albume, ale to sa všetko nejako vyvinie. Plány sú, skladby tiež, už to len dáko poriadne zohrať a určite niečo vymyslíme :)

Ako prebieha tvorba nových skladieb? Lubosh skladby textuje, ty vymýšľaš hudbu alebo je to inak?

Kedysi dávno, keď sme ešte boli obaja gitaristi, tak sme robili skladby spolu. Veľa sme s Luboshom hrali, trénovali a cvičili skladby iných kapiel a popri tom sme dávali dokopy vlastné veci. Vymýšľali sme riffy a potom aj texty spoločne. Je množstvo kapiel, ktorým to tak funguje stále a nieže by nám to nevyhovovalo, ale keď som začal hrať na bicie, tieto naše seánsy prestali a tak sa to vyvinulo, že každý robíme v pohodlí domova. Mám doma spravenú takú malú „pracovnú“ stanicu kde si viem nahrať čokoľvek, sčítaný a rozhľadený Lubosh spraví text a potom to zohrávame v skúšobni, kde skladbe vdýchneme každý svoju dušu. Pridá sa nejaké sóličko a spravia sa spevy, teda skôr revy (smiech). Manďo má taký medvedí hlások a Luboshovi skôr sedia vyššie party, teda sa to dá pekne zafarbiť. Každý sme neoddeliteľnou časťou našej muziky, čo je spolu 280 kg čistej váhy (smiech).

Kde berieš inšpiráciu na nové skladby?

To neviem a ani to nezisťujem. Z mojich kamarátov a blízkych som to asi práve ja, čo počúvam najmenej muziky. V robote nám síce hrá niečo celý deň, ale to je zväčša vpredu na predajni a ku mne toho prelezie len málo. Aj tak stále telefonujem, tak by ma to iba rušilo. Ale strašne sa mi páči filmová hudba. Rád chodím do kina a niekedy ma viac zoberie hudba ako dej. Tí čo ma poznajú vedia, že som schopný ísť na hocijakú treťotriednu hovadinu, len aby som bol v kine (smiech). Možno to ma niekedy nakopne, alebo ešte možno nejaký dobrý koncert. Ale, že by som chodil do lesa počúvať hukot korún stromov a hľadať v tom inšpiráciu, to asi nie, na to sú iní ľudia a možno aj iné žánre. Je to možno no škodu veci, ale stal sa zo mňa postupom času tuctový materialista. Je však jedna dôležitá vec pre moje komponovanie a hranie vôbec, a to je pohoda. Hlavne pri bicích je to tak, že ak nie si úplne v kľude, tak to ide horšie a ťažšie, a naopak, ak si vytvoríš okolo seba vhodnú atmosféru a vieš vypustiť všetko zlé stranou, tak to potom ide samo. Kiežby som nemal žiadne starosti a mal viac času, doprial by som to všetkým, to by bola paráda.

Okrem toho, že si hudobník, zvykneš organizovať aj bubenícke semináre. Dotiahol si do Zvolena také mená ako George Kollias, Martin Škaroupka, Brian Tichy. Plánuješ organizovať nejaký bubenícky seminár aj v blízkej dobe?

Určite s tým nechcem prestať, ale netreba to preháňať. Takisto aj v tomto smere sa už toho deje veľa, takže treba s rozvahou, lebo každá akcia niečo stojí a ak ti príde 5 a pol človeka, tak to je drsné prebudenie. Tohto roku sme tu už mali Pavla Valdmana, vynikajúceho českého bubeníka, no a najbližšie by som to videl až na druhú polovicu roka. Mám nejaké svoje typy, ale čas ukáže ako sa to podarí dať dokopy.

Prezraď nám ako relaxuješ?

Skôr kedy (smiech). Nejako som sa zamotal v živote tak, že už pomaly ani nikam nechodím, lebo nestíham. Keď ideme s mojou drahou do divadla alebo do kina, tak musí prísť po mňa do práce, aby som sa nezacyklil niekde medzi hudobnými nástrojmi a dverami. Ale to už som spomínal, viac času by mi bodlo. Možno keby som nemusel spať (smiech).

Aj Teba sa spýtam otázku, ako ostatných zvolenských hudobníkov. Vo Zvolene nie je poriadny klub, kde by sa mohli pravidelne organizovať koncerty. Ako vnímaš túto problematiku ty?

Určite by sme všetci niečo uvítali, ale málokto má odvahu teraz niečo otvoriť. Prvý polrok by to išlo určite perfektne, ale veľmi ľahko sa tieto veci presýtia. Mne sa najviac páčilo obdobie, keď fungovalo Wéčko na Technickej univerzite. Akcie tam neboli stále a chodili sme tam iba keď bol koncert, teda nie každý piatok a sobotu, ale proste iba keď bola akcia. Ľudia si to potom viacej vážili a návštevnosť bola vyššia, ako je teraz zvykom. Okrem toho neviem kde by to mohlo byť. Aby to vyhovovalo všetkým, tak najlepšie niekde v centre no a tu nie sú nájmy najnižšie a neviem o takom priestore, ktorý by mal aj väčšiu sálu ako pre 50 ľudí a zároveň by tam bolo nejaké zázemie pre účinkujúcich. Ale je pravdou, že kto hľadá nájde, tak len držím palce pre takého zanietenca, čo sa do toho pustí, lebo uživiť sa s tým pôjde len veľmi ťažko.

Čo pre Teba znamenajú bicie?

Celkom dosť, ale v podstate je to len nástroj, pomocou ktorého sa snažím v živote venovať niečomu, čo ma napĺňa. „Nezgíňam“ iba po krčmách a neviem čom všetkom, proste máme kapelu a spolu si vytvárame vlastnú realitu. Pravdu povediac keby som iba chodil niekde do práce a domov, to by som si hodil slučku. Priamo hudbou a neživím, aj keď moja práca má s ňou veľa spoločné. Je to ale trošku viac o obchode ako o hudbe, som však spokojný. Mám okolo seba naozaj dobrých ľudí a to je asi to najpodstatnejšie. Okrem bicích stále ešte brúsim struny na gitare a zaujímam sa celkovo o všetky hudobné nástroje, čo je, ako som aj načrtol, náplňou mojej práce. Nejako nad bicími neonanujem, čistič na činely poznám iba preto, že ho predávam a prach utieram iba keď ideme niekde hrať. Ale napriek tomu asi znamenajú veľa. Sú na druhom mieste, tesne za mojimi najbližšími.

Prezradíš nám aj nejakú veselú a zverejniteľnú historku z vašich ciest?

Zverejniteľná nie je veselá a naopak, naozaj zábavná nie je zverejniteľná. Takže nebudem trapošiť so suchými historkami ako komu spadol telefón do záchodu, alebo ako kto utekal pred revízorom v metre. To si vypočuješ niekde na akcii, mimochodom, na ten telefón sa opýtaj Manďa, to bude z prvej ruky (smiech).