Spoveď bezdomovkyne zo Zvolena: Každý večer sa modlím a prosím, aby sa mi napravil život

Zdroj: archív Lenky Vargovskej

Zvolenská bezdomovkyňa Eva nám v rozhovore porozprávala, aké to je byť na ulici. Je tam už desať rokov a stále sa s tým nedokáže zmieriť. Dúfa, že sa jej život obráti k lepšiemu. Neprišla len o strechu nad hlavou, ale aj o prácu a o svoje deti. Stretáva sa väčšinou s negatívnymi reakciami, no nájdu sa aj dobrí ľudia, ktorí jej pomôžu. Čo všetko nám prezradila o živote na ulici?

Ako dlho ste už na ulici?

Na ulici som už desať rokov a je to ťažký život. Stratila som všetko, čo som mala. Bývanie, prácu a hlavne deti. Mnohí ľudia nás odsudzujú, že Rómovia nechcú robiť. No ja chcem robiť. Určite by som radšej chodila do práce, aby som mala peniaze, bývanie a najmä deti pri sebe.

Prečo ste sa ocitli na ulici?

Bývala som na Kráľovej. Kým so bola s deťmi na návšteve, podpálili mi dom. Prišla som o domov a o všetko. Medzitým som nejaký čas žila s deťmi na Západe u jedného známeho. Keďže som však nemala kde bývať, vzali mi deti do ústavu.

Koľko máte detí? Ste s nimi v kontakte?

Mám tri deti, no stretávame sa len občas. Ja sa k nim neviem dostať, nemám peniaze na cestu. Najmladší syn je ešte v detskom domove a chodieva ma sem tam pozrieť. Dcéra však málokedy a druhá vôbec. Deti sa skôr za mňa hanbia a s dcérami sme sa úplne odcudzili.

Nemal vám kto pomôcť, keď ste prišli o domov?

Nemám nikoho, som sirota. Mám aj známych, no žiaľ mi nikto nepomohol. Je to už veľa rokov.

Skúšali ste sa zamestnať?

Áno. Kým so mala dom, tak som pracovala v pekárni. Ľudia ma však začali odsudzovať, vysmievali sa mi a prišla som aj o robotu. Teraz dostávam dávku v hmotnej núdzi 60 eur. Skúšala som sa zamestnať, ale neúspešne. Možno, keby som niekam vycestovala, tak by to bolo ľahšie. Zamestnávatelia si však Rómov nevyberajú. Problémom je tiež, keď vidia v občianskom preukaze len Mesto Zvolen. Hneď vedia, že som bez domova a nedajú mi prácu.

Kde sa zdržiavate?

Po vonku. Kade tade, kde sa dá. Spávam pod mostom, ale to je tiež riziko. Chodievajú tadiaľto často narkomani a minule po nás hádzali skaly. Človek sa aj bojí zaspať, takže to ani nie je spánok. Cez zimu prespávam vo vlakoch, no to sa nedá a často nás vyhodia. Nemôžeme sa nikde ani na chvíľu zohriať. Na Západe spravili pre bezdomovcov ohrievareň, všetko tam dali na jednu kopu. Bola to malá budova pre toľkých ľudí. Žiadna voda, kde by sa dalo umyť, tak sme odtiaľ odišli. Nehádžem všetkých do jedného vreca, ale nájdu sa takí, ktorí sa nekúpu a majú svrab. Nebolo to tam vôbec hygienické. V meste je síce útulok pre bezdomovcov, ale je plne obsadený. Stačila by nám aj garáž, ktorú už nikto nepoužíva.

Ako trávite dni? Čo zvyknete robiť?

Je to ťažké. Behám hore dole, aby mi nejako prešiel čas. Nie som alkoholička, radšej sa snažím nájsť si prácu. Chodievam sa pýtať na úrad alebo na charitu, kde majú sociálneho pracovníka. S ním komunikujem ohľadne práce. Na charitu sa chodím aj kúpať a oprať si veci. Tam máme možnosť dať sa do poriadku. Mnohí však nejdú, radšej si kúpia víno. Za okúpanie dávame 50 centov a niečo treba prispieť aj za veci.

Aký je váš najhorší zážitok na ulici?

Najhoršie pre mňa bolo, že som stratila bývanie, prácu a najmä deti. Neviem sa z toho spamätať. Každý večer sa modlím a prosím, aby sa mi napravil život.

Aké sú vaše skúsenosti s ľuďmi?

Väčšinou zlé, všetci nás odsudzujú. Nájdu sa ale aj dobrí ľudia, ktorí veľa pomáhajú. Najmä silne veriaci, ako aj sestra Patrícia z charity. Pomôžu so šatstvom a s jedlom. Za 20 centov si tam môžeme dať aspoň polievku. Úžasná je aj pani Lenka, ktorá každú nedeľu varí bezdomovcom a robí to zo svojej dobrej vôle. Som im veľmi vďačná. Pomohli nám dokonca zohnať stan, no posledná búrka ho úplne zničila.

V priloženej galérii si môžete pozrieť, ako Eve a ostatným bezdomovcom pomáha Zvolenčanka Lenka!