Zvolenčanka Denisa sa stará o novorodencov. Za svoj ľudský prístup získala ocenenie

Denisa Panicová má krásne, no náročné povolanie. Stará sa o novorodencov v nemocnici. S čím všetkým sa už ako sestrička stretla, prezradila v rozhovore.

Eva Drugdová

Zvolenčanka Denisa Panicová pracuje ako zdravotná sestra už dvadsaťšesť rokov. Začínala vo Zvolene a po osemnástich rokoch prešla do Banskej Bystrice, kde sa na oddelení Neonatologickej kliniky starala o predčasne narodené deti. Za svoj ľudský prístup sa vryla do pamäti mnohým rodičom a dokonca získala ocenenie Purpurové srdce. Sama si zažila pobyt v nemocnici a nevrlý personál, preto sa snaží byť k pacientom a príbuzným čo najprívetivejšia. Naďalej pracuje s novorodencami a nesmierne ju to baví. Pohľad na maličké stvorenie jej často dodáva elán.

Chceli ste byť vždy zdravotnou sestrou a pracovať s novorodencami?

Priznám sa, že zdravotnou sestrou som chcela byť vždy. Už na prvouke som kreslila sestričku, keď sa nás pýtali, čím chceme byť. Ale neviem, či som rozmýšľala nad novorodeneckým oddelením. Dala som si žiadosť na chirurgiu, detské oddelenie, ale na novorodenecké sme chodili málo na prax, tak som ho veľmi ani nepoznala. Dostala som sa tam hneď po škole a neľutujem to. Doteraz som vďačná tomu, kto to zadeľoval, že môžem robiť túto prácu.

Čo vám dáva vaša práca?

Nesmierne ma baví. Je to krásna robota. Hoci človek pracuje v nemocnici, zažíva veľmi veľa šťastia, radosti, úsmevov a tých pozitívnych emócií. Aj keď máme niekedy chuť všetko nechať a odísť, stačí jeden milý pohľad na to maličké stvorenie, na jeho malé prstíky a našpúlenú pusinku a sme zase plné síl a elánu. Ale na druhej strane, keď nastane u bábätka problém, je to tragédia väčšia a človek to viac vníma. Smútok je potom dvojnásobný.

Máte veľa nešťastných prípadov?

Chvalabohu je medicína teraz na takej vysokej úrovni, že sa tie detičky dajú vyliečiť a zachrániť, keď sa včas zasiahne. Ale nie vždy sa to dá tak, ako si to predstavujeme. Aj ja to dosť vnímam. Na to musí mať človek hrošiu kožu a vedieť sa obrniť. To dokáže málokto.

Aké najmenšie bábätko sa vám podarilo na klinike zachrániť?

Mali sme už 600 gramové dieťatko. Dajú sa zachrániť aj také malé, i keď kvalita života nemusí byť potom stopercentná. Snažíme sa však, aby sa mali čo najlepšie. Detskí pacienti sú úžasní bojovníci a hlavne ich rodičia. Nám ostáva len tých rodičov psychicky podporovať, pracovať s nimi a tešiť sa z každého malého napredovania, čo ten drobček dokáže.

Minulý rok ste získali ocenenie Purpurové srdce, ktoré udeľuje Občianske združenie Malíček sestrám z perinatologických centier. Čo to pre vás znamená?

Som na to hrdá a teším sa, že rodičia práve ma takto ohodnotili a ocenili. Ostala som im v pamäti. Neviem, koľko mamičiek sa zapojilo, ale bola som na to naozaj pyšná. Myslím si, že všetky neonatologické novorodenecké sestry by si takéto ocenenie zaslúžili, lebo robia nesmierne záslužnú prácu. Osemdesiat percent zdravotného stavu závisí od ošetrovateľskej starostlivosti sestier. Sestra musí byť veľmi vnímavá, keďže novorodenec vám nepovie, čo ho bolí alebo prečo je nespokojný.

Čo by ste zmenili na oddelení, keby ste mali možnosť?

Prioritný je počet sestier. Je nás hrozne málo. Je veľká škoda, že nám odchádzajú sestry a neprichádzajú mladé. Nevychovávame si nové a ak, tak ich je len zopár. Práca by bola oveľa krajšia, keby sme sa mohli mamičkám plnohodnotne venovať. Musíme však sedieť pri počítači a písať, čo sme urobili. Pomaly si začínam pripadať ako administratívny pracovník a nie zdravotná sestra.

Robíte aj laktačnú poradkyňu pre mamičky?

Áno, hoci mám niekedy rozdielne názory ako laktačné poradkyne. To je ale tou dvadsaťšesťročnou praxou a viem, čo si môžeme dovoliť. Mám, samozrejme, aj kurz, chodím sa zdokonaľovať, niekedy však nesúhlasím so všetkým. Veľa sa tam naučím, no niektoré veci sú mimo reality a praxe. Každá matka, dieťatko a situácia je úplne iná a nemôžeme na všetky povedať to isté. Musíme sa k matkám stavať individuálne.

S čím napríklad nesúhlasíte?

Napríklad sa mi nepáči, čo všetko sa nemôže jesť. Strava má byť pestrá, vyvážená, nijako to nepreháňať, jesť, čo nám chutí. Nepáči sa mi ani systém, že keď si dieťatko zapýta jesť, vždy mu dáme. Nemôžeme byť otrokom toho bábätka a celý deň ležať a kojiť. Keď papáme, je tu priestor na jedenie, keď bdieme, je tu priestor na hranie. Ale jednoducho, nejaký režim musí byť.

S akými problémami sa na vás obracajú mamičky?

Problémy sú rôzne. Snažím sa pomôcť cez telefón, ale keď počujem, že mamička je zúfalá, samozrejme, hneď prídem. Potom tá smska „ďakujem, dieťatko spí tri hodiny a ja som si konečne vydýchla“, poteší najviac.

Snažíte sa poradiť aj v nemocnici? S akými mamičkami sa stretávate?

Akokoľvek veľa máme tej práce, snažíme sa im pomôcť. Keď vidím, že majú problém, mne to nedá. Rodia asi staršie mamičky ako kedysi. Vedia si to viac vážiť a precítiť. Niektoré sú plačlivé, niektoré veselšie, iné uzavretejšie či agresívnejšie. Musíme vyjsť s každou povahou. Vieme, že tie hormóny po pôrode robia svoje.

V priloženej galérii si môžete pozrieť fotky obľúbenej sestričky!

Zdroj: Dnes24.sk

Odporúčame