Zvolenská volejbalistka Tužinská: Športu sme obetovali oveľa viac ako dnešná mládež

Zdroj: archív Jany Tužinskej

Známa volejbalistka a Zvolenčanka Jana Tužinská odohrala poslednú volejbalovú sezónu v extralige za Nitru. Prezradila nám, prečo sa rozhodla pre prestup a aké boli vzťahy v novom kolektíve. Zaujímalo nás tiež, či to bola jej posledná sezóna v profesionálnom volejbale a čo bolo pre ňu najväčším úspechom vo volejbalovej kariére.

Prečo si sa rozhodla prestúpiť do Nitry?

Ja som celý volejbal brala už len ako veľký relax a zábavu. Samozrejme, vo Zvolene sme pred dvomi rokmi začali niečo budovať. Postúpili sme do extraligy, vlani sme hrali úspešnú prvú sezónu a dosiahli sme šieste miesto. Lenže tento rok to od začiatku nejakým spôsobom nešlo, nedarilo sa nám vyhrávať. Jednoducho, z úspešnej sezóny zrazu nastala sezóna, ktorá mala za sebou 18 prehier. Bolo to pre mňa strašne demotivujúce. Keď som mala hrať volejbal na úkor svojho voľného času, tak nech to stojí za to. Dostala som ponuku z Nitry. Viac menej tá ponuka prišla od Martina Rašnera, ktorý je Zvolenčan a túto sezónu viedol Nitru. Spýtal sa, či by som nebola ochotná pomôcť im, pretože v družstve mali zranenú kapitánku. Po dlhších úvahách som sa rozhodla, že to zoberiem ako poslednú výzvu. Pôjdem si ešte zahrať, lebo Nitra sa v tom čase prebojovala aj do finále Slovenského pohára a bola v prvej štvorke. Chcela som si ešte zahrať na sklonku kariéry lepší zápas.

Takže toto bola tvoja posledná sezóna?

Určite, neviem, čo by sa muselo stať, aby som hrala. Nikdy nehovor nikdy, ale momentálne som rozhodnutá, že ďalšiu sezónu sa už budem venovať doma rodine. Takýto extraligový volejbal nie. Rekreačný volejbal budem veľa hrať a chodiť po turnajoch, ale fyzicky to už tiež nedávam.

Aký bol kolektív v Nitre? Prijali ťa?

Myslím si, že s dievčatami som vychádzala veľmi dobre. Absolútne s nikým sme tam nemali ani menší konflikt. Keďže som bola v družstve vekovo najstaršia, mala som aj prirodzený rešpekt. Vzťahy voči mne boli korektné. Dokonca si myslím, že sme si s babami sadli a zažili sme kopu zábavy. Ja som sa v Nitre cítila fakt dobre.

Chodievala si aj na tréningy?

Chodievala som trénovať dva až trikrát do týždňa. To bolo práve najnáročnejšie. Keďže sa už v Nitre hralo o niečo, tak som si nedovolila len tak prísť na zápas.

Čo je tvoj najväčší úspech vo volejbalovej kariére?

Keď som hrala svoj najlepší volejbal, mala som aj celkom zaujímavé zahraničné ponuky. Bola som dvakrát najviac bodujúca hráčka extraligy, získali sme dvakrát bronz so Žiarom. Tých míľnikov bolo viacej, ale ťažko povedať, čo bol najväčší úspech. Táto sezóna bola špecifická v tom, že po smutnej časti vo Zvolene, prišla výzva z Nitry, kde som si ešte mohla zahrať lepšie zápasy. Hrala som ale s čistou hlavou. Volejbal bol pre mňa relax a únik z každodennej reality. No medaila je medaila. Určite sme sa veľmi tešili z finále Slovenského pohára, keďže striebro bolo pre Nitru historické. Každá sezóna bola niečím výnimočná. Pre mňa bol veľký zážitok postup Zvolena do extraligy alebo prvá medaila v Žiari. Čo bolo viac, ťažko povedať.

Čo ťa čaká v najbližšej dobe?

V prvom rade sa musím dať fyzicky do poriadku, pretože mám dosť veľké problémy s kolenom a krížmi. Je cítiť, že telo nie je schopné tak rýchlo regenerovať. Určite si dám teraz chvíľku od volejbalu pokoj, ale už sa teším na piesok a na plážovú sezónu. Po vlaňajšom dobrodružstve, čo sme hrali seriál Majstrovstiev Slovenska s Evkou Elekovou, sa už ale tento rok nedám namočiť. Síce máme krásny úspech, vicemajsterky Slovenska, ale budem hrať len turnaje a zabávať sa s kamarátmi. Už sa nedám namočiť do žiadneho profesionálneho volejbalu.

Čo si myslíš o dnešnej volejbalovej mládeži? Je rozdiel v tom, keď si ty trénovala ako mladá?

Určite! Mám pocit, že my sme tomu športu dávali oveľa viac. Česť výnimkám. Sú aj tam dievčatá, ktoré to majú rady. Rady na tie tréningy chodia, ale zďaleka to nie je o takom nasadení. Nechcem nikomu ukrivdiť, ale myslím si, že my sme tomu športu obetovali oveľa viac ako dnešná mládež.