Denník letušky: Hrôzostrašná ťažoba v oblakoch a šatník stevardiek

Keď sme v lietadle dokončili servis, zavolal si ma senior, nech mu idem preložiť zdravotnú históriu jedného 14-ročného chlapca, ktorý od vzlietnutia non-stop zvracal. Zistila som, že v nemčine toho ovládam viac, než som tušila. Preložiť bolo treba všakovaké príznaky, symptómy, presný popis bolesti.

Keď vám v lietadle príde zle

Potom sa to celé muselo spísať. Chlapec však v tých chvíľach bol už tak slabý, že ledva vládal hovoriť. Od kapitána lietadla sme si vypýtali povolenie, aby sme zavolali tzv. Medlink, čo sú doktori na telefóne, ktorí rozhodnú o ďalšom postupe. Teda o tom, či máme, alebo nemáme otvoriť kufrík s ťažšími liekmi.

Po chvíli sme tínedžera odviedli sadnúť si do kuchynky. Zavolali sme taj aj jeho rodičov. Potom sme mu nanútili prvý liek, ktorý o päť minút však žiaľ vyvracal. Dali sme mu dýchať z kyslíkovej bomby, pretože vzduch je tam hore predsa len redší a keď je niekomu zle, potrebuje mať vzduch taký, ako je na zemi. Avšak aj použitie kyslíku sa musí dokumentovať.

Potom sme primäli toho chudáka zjesť ďalšiu tabletku – tá sa však v ňom udržala asi len o tri minúty dlhšie než prvá. Chlapec sa celý triasol. Presne sa podobal na mňa, keď som v máji mala otravu jedlom. Až na to, že ja keď som sa štyrikrát vyvracala a dostala zo seba všetko, bolo mi už fajn. To sa však o tomto cestujúcom ani zďaleka nedalo povedať. Začali sme ho tak pripravovať na pristávanie. Na to sme ho museli odviezť na invalidnom vozíku do prvej triedy, aby mohol on a jeho rodina aspoň ako prvý vystúpiť z lietadla a stretnúť sa na zemi čim skôr s doktorom.

Poriadne fofry

Situácia sa však odrazu ešte viac začala komplikovať. Dvadsať minúť predtým, ako sme sa mali dotknúť zeme, odpadol v lietadle jeden starší pán. Riešili to dve kolegyne. Senior sa celý čas navyše venoval rôznym papierovačkám – všetko totiž musí byť poriadne zdokumentované a pacientami podpísané. Navyše, ani v takýchto situáciách nejde samozrejme bežný chod lietadla zastaviť. Pred pristátím bolo nevyhnutné urobiť dôležité práce. A tak som sa za desať minút musela rýchlo postarať o svoju kabínu, aj o celú zadnú veľkú kuchyňu.

Vylievanie džúsov, umývanie čajníkov, počítanie toho, koľko džúsov musia na zemi doplniť na cestu naspäť a všeobecné upratovanie. Fakt poriadne fofry. Na svoje sedadlo som si sadla 3 minúty predtým, ako sme sa dotkli zeme. Pre informáciu, normálne tam musíme sedieť najneskôr desať.

Chudák pán, ktorý odpadol nakoniec nedopadol veľmi dobre. Nevládal sa zo sedadla ani postaviť a na zemi naňho čakala pri lietadle ambulancia. Museli ho zniesť na nosidlách. Keď sa nahromadia podobné prípady, je to naozaj stresujúce. Zamestnalo nás to všetkých v ekonomickej triede a museli sme sa úplne vykašľať na zvyšných 308 pasažierov. Tí museli dve posledné hodiny letu ostať smädní. Ak sa teda o vás letušky niekedy nebudú starať, neznamená to, že sú lenivé (verte mi, prísni seniori nám nedovolia byť lenivými), ale asi sú zaneprázdnené niečím iným a možno závažným.

Sťahovanie

Život letušky však so sebou neprináša vyťaženosť iba nad zemou, ale aj na zemi. A na jednu veľmi vážnu opäť raz prišlo – čakalo ma sťahovanie. A to z púšte do veľkomesta. Teda z môjho pôvodného domova priamo do centra Dubaja.

So svojimi dvoma naj kamoškami z Česka sme sa presídlili do novučičkého apartmánu, v novej budove pre letušky na Sheikh Zeyed Rd., čo je najhlavnejšia cesta v Dubaji vedúca cez celé mesto. V každom smere ma táto vozovka 5 až 6 prúdov. Pozdĺž nej sú vystavané všetky dubajské mrakodrapy a aj dubajské metro.

Samotné sťahovanie z púšte – kde sme doteraz bývali – do civilizácie mi skutočne dalo zabrať. Naplnila som jeden 7-miestny taxík aj menšiu dodávku. Zistila som, že oblečenia mám viac, než dokážem odniesť a že sa mi ani nezmestí do skrine v mojej novej izbe. A to ma čakalo ešte to všetko zbaliť, odniesť a opäť vybaliť. Po tom všetkom ma bolelo celé telo ešte tri dni. Povedala som si preto, že už prestávam nakupovať handry, ale v podvedomí som vedela, že na uzde sa tak ľahko neudržím: čakala ma totiž dovolenka v New Yorku.

Nový domov bola poriadna zmena. Predtým nám pred domom chodili ťavy a taxíky sme si niekedy museli objednávať až hodinu vopred. Pamätám si, ako som sa raz snažila čo najrýchlejšie dostať za otcom do Atlantisu na palme, pretože som pred svojím nočným letom mala s ním v pláne stráviť popoludnie a večer a taxík vážne prichádzal hodinu. Skoro som prišla o nervy.

A potom ešte od vás chcú, aby ste im zaplatili nejakých 15 eur. Čo je už na tunajšie taxíkové pomery vážne veľa. Pretože do takého Abu Dhabí sa dostanete za 40 €, a to je hodinu a pol vzdialené mesto. Ale v centre Dubaja je to už našťastie iné. Taxíky jazdia non-stop. Jednoducho vyjdem von, zamávam a hneď pri mne dajaký stojí. Do Dubai Mallu za dve eurá. Nádhera.

3 letušky = izba topánok

Vo vedľajšej budove navyše máme beauty salón, o pár metrov ďalej vychýrenú diskotéku, všade reštaurácie, funguje aj donáška z neďalekých potravín priamo pred dvere nášho apartmánu. Posilňovňu máme obrovskú ako normálne fit centrá a bazén na streche, takže slnko je nám dostupné, až kým nezapadne. A navyše tam veje príjemný vánok. Náš byt má aj balkón a obývačka s jedálňou sú krásne presvetlené. A môžeme si už vychutnávať aj luxus umývačky riadu, keď sme sa ju už konečne po troch týždňoch bývania naučili používať.

S dievčatami sme sa vcelku rýchlo zabývali. Kúpili sme aj vybavenie do našej “izby pre upratovačku”. Lokálci totiž väčšinou majú upratovačky a tie s nimi bývajú v domoch. No a tak tento náš trojspálňový byt bol asi pôvodne navrhovaný pre lokálnu rodinu a má izbu pre upratovačku o veľkosti 2×2 metre. Ale má aj samostatnú kúpeľňu s WC a sprchou.

Samozrejme nemáme na to, aby sme si tu na plný úväzok nasťahovali upratovačku, tak sme sa izbu rozhodli využiť trochu ináč – je z nej shoe room – teda miestnosť na naše nespočetné množstvo topánok. Keď už sme teda všetky tak závislé od nakupovania a hlavne teda od krásnych vysokých topánok, v ktorých sa nedá chodiť, ale aj tak sa nimi v kuse týrame:). Po mesiacoch pôsobenia v Dubaji som tak konečne mohla povedať, že tam aj naozaj žijem a svoje pôsobenie v tomto meste som si mohla začať naozaj naplno vychutnávať.

Denník letušky nám odhalí ešte veľa zaujímavých informácií o kariére letušiek a leteckom biznise. Už teraz sa môžete tešiť na budúci štvrtok, kedy vám prinesieme jeho ďalšie pokračovanie. Zábudlivci to predošlé si môžu prečítať TU.

Text a foto: Pedra Drake