Denník letušky: Podmienky zamestnancov, z ktorých mrazí

Keď si otvoríte typickú mapu sveta v Atlase, Dubaj sa nachádza presne uprostred a miestni sa tým veľmi radi pýšia. Čo ale za tým všetkým stojí? Koľko ľudí sem prišlo za svojimi snami o rýchlom zbohatnutí, nechali doma rodiny, aby tu potom prišli o zdravie a niektorí dokonca o život? Čo sa skrýva za tým všetkým luxusom?

Rozhovor s taxikárom, na ktorý nezabudnem

Podnet venovať sa tejto téme mi dal taxikár, ktorý ma v jeden deň viezol z párty a cesta bola veľmi dlhá, pretože sme sa dostali do hlmy tak hustej, že nebolo vidno ani na meter pred auto. Išli sme rýchlosťou asi len 10 km za hodinu, ale aj tak to bolo strašidelné, lebo si nemôžete byť istý, či napríklad idete v správnom pruhu a nie v protismere. Podchvíľou sme dokonca zišli z cesty a ocitli sa omylom na piesku. Každopádne bol tento taxikár z Pakistanu veľmi zhovorčivý a porozprával mi o svojich pracovných a životných podmienkach.

“Ak sa vás môžem opýtať, koľko mesačne zarábate? Máte napríklad nejaké percento z toho, koľko odjazdíte, alebo je to dané?” “Závisí to od toho, akú hranicu naplníte. Konečná výplata je tak väčšinou okolo 3000 dirhamov.” To je 600 eur. Týpek mal maximálne 4000, ale to musel byť skvelý mesiac. Na slovenské pomery sa to asi nezdá byť zlé, veď sa táto čiastka ani nedaní, ale tu je všetko drahšie a pomery v akých musia taxikári žiť sú zjavne hrozné.

Texikár mi potom prezradil, že pracuje každý deň a to 12 hodín denne. Nikdy nemá ani jeden deň voľna. No a to už je horšie… Úsmev mi zamrzol aj keď sa rozhovoril o tom, v akých podmienkach je v Dubaji ubytovaný. Na kraji mesta v maličkej izbičke nebýva len on, ale spolu s ním ďalší traja chlapíci. A k tomu kúpeľne musia zdieľať s ďalšími obyvateľmi, tak si asi viete predstaviť, aké sú špinavé. V sprchách im netečie sladká voda, ale len slaná. Taká voda vás neumyje. Priznal, že všetci z nej iba smrdia.

A nejaký ten dirham bokom je odložiť pri tom všetkom ťažké. Človek musí jesť a jedlo je veru v Dubaji drahé. V najlacnejšom fastfoode 20 dirhamov, ak je dvakrát denne, tak to je mesačne 600. Ak by si chcel človek variť niečo sám, dá na ingrediencie ešte viac. Ja bežne nechám v obchode 100 dirhamov a to si domov nesiem len mlieko, ovocie, pesto, cestoviny, syr a nejaký snack. A skonzumujem to v priebehu dvoch dní. Takže viem o čom hovorí.

Ťažko makajú, jedia iba ryžu

Chlapík za volantom mi toho prezradil ešte viac. “Sú tu takí taxikári, ktorí chcú za každú cenu našetriť a jedia celé dni len ryžu. Neochutenú. Viete si predstaviť, že ich telo z toho nemôže mať dostatok živín a sú potom slabí a chorí. Ja taký nie som. Vždy sa snažím normálne sa najesť. A preto neušetrím až toľko, koľko by som chcel.” Na dovolenku domov môže ísť tak raz za dva roky. Letenky sú veľmi drahé a firma im pravdepodobne ani nedá častejšie voľno.

Pýtala som sa ho, že prečo teda nejde robiť taxikára inde. Niekde do Európy. “Nuž. Skúšal som to v Londýne, ale tam je to ešte horšie. Je tam viac taxikárov, ktorí sú aj na vlastnej nohe, nezaregistrovaní a teda je tam väčšia konkurencia a menej práce. Musíte odvádzať dane, platiť si ubytovanie, takže nakoniec vám zostane ešte menej.”

Prišlo mi ho veľmi ľúto a zaprisahala som sa, že už k taxikárom nikdy nebudem nepríjemná. Nechala som mu sprepitné 15 dirhamov (3 eurá) so slovami, aby si kúpil nejaké dobré jedlo. Mohla som nechať viac, ale bohužiaľ som nemala. Jeho podmienky ale nie sú nič v porovnaní so stavbármi, ktorí toto ligotavé mesto vybudovali v takmer otrokárskych podmienkach. Nikdy som sa so žiadnym nebavila, ale kus o tom som si prečítala v tlači.

Chytení na sľuby

Stavbárov z Bangladéža a iných extrémne chudobných krajín do emirátov lákajú agentúry a sľubujú im nádherný život, na ich pomery úžasné peniaze (tak 3000 dirhamov = 600 eur) a prácu 9 hodín denne. Za víza ale musia vopred zaplatiť neuveriteľných 2 500 eur. Z osobnej skúsenosti viem, že ani víza a letenka dokopy nestoja toľko, ale len zlomok z tejto sumy. Ľudia im ale na to naletia a na poplatok si berú doma pôžičky, aby potom zistili po príchode do Dubaja, že podmienky zďaleka nie sú tak ružové ako sa im sľubovalo. Odísť ale nemôžu, pretože musia doma splatiť požičané peniaze.

Často sú to tiež moslimovia, ktorým hrdosť pred rodinou ani nedovolí sa ufňukane domov vracať. Ich tvrdá pracovná realita vyzerá asi takto: zhabaný pas po príchode do krajiny, ktorý už nikdy neuvidia, práca 14 hodín denne za 500 dirhamov mesačne (100 eur!!!), bývanie s 10 ďalšími kolegami na izbe bez akejkoľvek klimatizácie. V lete sa v 50 stupňových horúčavách všetci potia a umyť sa opäť môžu len v špinavej vode. Dokonca slanú vodu aj pijú, pretože sladkú im do ich štvrtí nedovážajú. Bývajú niekde uprostred púšte až hodinu za mestom. Prevážajú ich v neklimatizovaných kovových autobusoch.

V tak ťažkých podmienkach, nekonečnej práci v obrovskej horúčave bez poriadneho jedla a pitného režimu to nejednému môže začať liezť na mozog. Ľudia zošalejú, podľahnú depresii a páchajú samovraždy, ktoré sú ale dokumentované len ako nehody na staveniskách.

K tomu je neuveriteľne kontrastné to, ako si tu žijú lokálci, ktorí vedeli, v akej krajine sa narodiť. Respektíve nestačí, že sa narodíte tu, na pôde emirátov. Musíte sa narodiť rodičom s občianstvom. Tvrdí sa, že keď sa oženia dostávajú domy. Môj kamarát lokálec mi toto vyvracal a tvrdil, že dom dostanú len tí, ktorí si nevedia nájsť prácu, alebo vdovy, ktorým ich manžel nič nenechal. Tak či onak. Aké ťažké je predstierať, že si neviete nájsť prácu? Len si predstavte, že by u nás hotová kopa nezamestnaných dostávala domy (nie byty, ale domy!) zadarmo.

Keď lenivejú aj slovenské letušky

Väčšina Emiráťanov má upratovačky, dokonca také, čo s nimi bývajú a ak nebývajú, chodia k nim každý tretí deň a žehlia, umývajú riad, upratujú. Doma u môjho lokálneho kamaráta som nikdy nevidela ani jednu smietku na zemi, ani jedno zrnko prachu a všetko je vždy perfektne usporiadané. Priznám sa, že sme zleniveli už aj my, československé ženy. Platíme si upratovačku, ale len tak raz mesačne, pretože komu by sa chcelo v kúpeľni drhnúť kachličky a umývať podlahu v 130 m2 apartmáne, keď to za pol dňa a za 150 dirhamov za vás môže niekto spraviť? Potraviny si môžete nechať doviezť priamo domov, stačí zdvihnúť telefón a nadiktovať čo chcete a oni to prinesú až pred dvere vášho apartmánu. Priamo domov za vami príde aj Filipínka, ktorá vám urobí nechty, aj vás namasíruje. Človek spohodlnie…

Negatívnou stránkou v Dubaji je aj to, že je doslova umelý. Stromy sú tu umelé, tráva a kvety sú umelé, ostrovy sú umelé a aj naše letuškovské úsmevy sú umelé. Mnohokrát sa za nimi skrýva únava, problémy so vzťahmi a podobne. Ale do práce si problémy nosiť nesmieme.

Áno… pre mňa je život v Dubaji naozaj ako z príbehov Tisíc a jedna noc. Užívam si ho naplno. Ale niekedy musíme zastaviť, obzrieť sa a uvedomiť si, čo za tým všetkým vlastne stojí a koľkí ľudia vedú otrokársky život, len preto, aby sa tí vyvolení mohli váľať v luxuse.

Denník letušky vám aj budúci štvrtok odhalí zaujímavé informácie zo života banskobystrickej stevardky. Ak ste premeškali jeho predošlý diel, prečítať si ho môžete TU!

Text a foto: Pedra Drake