Dobšinský v našom kraji

Pre nás – skôr narodených – sa Dobšinský spája s detskými rokmi. Jeho rozprávky boli medzi prvými knižkami, ktoré sme chytili do rúk a s ich hrdinami sme prežívali všetky tie fantastické dobrodružstvá. Rozprávky, ktoré Dobšinský pozbieral spolu so svojimi spolupracovníkmi Škultétym, Bottom, Kubánim, Čajakom a ďalšími, a ktoré vyvierajú z toho najrýdzejšieho prameňa, z prostého ľudu, mali a majú svoju literárnu hodnotu aj po jeden a pol storočí a dokážu aj dnes potešiť, či už v knižnej podobe, alebo v ich rozhlasovom či televíznom spracovaní.

Dobšinského život sa spája najmä s jeho rodným Gemerom. Narodil sa v Slavošovciach 16. marca 1828 a bol farárom v Drienčanoch, kde sa v pomerne mladom veku 57 rokov zakončila jeho životná púť. Študentské roky prežil v Levoči, ktorá bola v tom čase (1840 – 47) jedným z centier štúrovského revolučného hnutia, ale aj romantickej literárnej tvorby. Už z tých čias poznáme Dobšinského básne, ktoré vyvierajú z ľudového podania. Po kaplánčení v Brezne a Rožňavskom Bystrom bol Dobšinský tri roky profesorom na evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici. V tom čase v spolupráci s Augustom Horislavom Škultétym vydal prvý zborník zozbieranej slovenskej ľudovej slovesnosti. Jeho zberateľská aktivita vyvrcholila, keď ho touto činnosťou poveril výbor Matice slovenskej. Tak uzreli svetlo sveta napokon jeho Prostonárodné slovenské povesti, ktoré sa dočkali mnohých vydaní.

A v čom spočíva spojitosť Pavla Dobšinského s naším krajom?

Nuž, nie je vylúčené, že niektoré z rozprávok, piesní, hádaniek, prísloví či porekadiel si zapísal vo Zvolenskej Slatine, kde spolu so svojimi priateľmi Bottom, Kubánim a ďalšími býval hosťom evanjelického farára a zanieteného pronárodného činovníka Samuela Medveckého, otca spisovateľky Terézie Vansovej. Jej o dvadsať rokov staršia sestra Adela sa vydala za Jána Čajaka, ktorý však zomrel mladý, ako 37-ročný. A keďže aj Dobšinský rýchlo ovdovel, priviedol si do Drienčan Čajakovu vdovu, rodáčku zo Zvolenskej Slatiny, a oženil sa s ňou. Vraj ju nazýval milo Atelienka podľa jednej postavy z rozprávok. A s rovnakou citlivosťou, ale i prísnosťou vychovával nielen svoje deti, ale aj Čajakovho syna Jána, ktorý sa po štúdiách usadil vo Vojvodine a zaradil sa medzi našich najúspešnejších spisovateľov z konca 19. a začiatku 20. storočia.