Alžbeta Paulíková Rôzne

Je mladý, no už teraz žne pozoruhodné úspechy: Vyspovedali sme zvolenského neurológa Jána Necpála

Zvolenský neurológ Ján Necpál získal nedávno prestížne ocenenie. Článok o tomto jeho úspechu krátko po jeho uverejnení dosiahol rekordnú čítanosť. A mnohí čitatelia nás prosili o širší rozhovor s týmto mladým lekárom zvolenskej nemocnice. Ten si môžete prečítať práve teraz.

Ilustračný obrázok k článku Je mladý, no už teraz žne pozoruhodné úspechy: Vyspovedali sme zvolenského neurológa Jána Necpála
Zdroj: Dnes24.sk

Ján Necpál je mladý lekár, ktorý pracuje vo zvolenskej nemocnici päť rokov. Špecializuje sa na extrapyramídové poruchy. Sú to poruchy pohybu, patria sem hlavne mimovoľné pohyby, tiky, tras a neuvedomelé pohyby. V rozhovore pre spravodajský portál Zvolen 24 prezradil, čo ho viedlo k tomuto povolaniu a čo ho na svojej práci najviac baví.

Ako lekár pracujete vo Zvolene už päť rokov. Čo vás viedlo k tomuto povolaniu? Bol to váš sen už od detstva?

Možno to znie ako klišé, ale naozaj to bol môj sen už v detstve. Od malička sme si s bratom čítali Zdravovedu, odtiaľ sme si prekresľovali obrázky – žalúdočné vredy a mozog. Ako osemročný som si sám spravil takú vlastnú zdravovedu a vtedy asi začali aj tie prvé spojenia s týmto povolaním.

Mnohé deti majú také typické sny – chcú byť požiarnici, smetiari alebo astronauti. Vy ste túžili ako dieťa aj po takomto povolaní?

Ale áno. Mal som obdobie, kedy som sa rád venoval vesmíru. Mal som rád kozmológiu a astrofyziku, ale tam bolo treba veľa matematiky a v tom som slabý.

Po strednej škole pokračovalo vaše plnenie si svojho sna. Kde ste študovali a ako po štúdiu pokračovali vaše pracovné skúsenosti?

Študoval som na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine a hneď potom som začal pracovať tu vo Zvolene.

Prečo ste sa rozhodli zamerať práve na neurológiu? Čo bolo akýmsi impulzom, ktorý vás uistil v tom, že chcete byť neurológ?

Bolo to také nevedomé. V podstate som si to uvedomil až vo štvrtom ročníku, keď bola skúška z neurológie, že tie otázky mi naozaj sadli, že to ma najviac baví. Predtým ma bavilo všetko, čo sa týka kliniky.

Zúčastňujete sa aj na mnohých seminároch a stážach v zahraničí. Neláka vás to niekedy posunúť sa ďalej a ísť pracovať napríklad aj do zahraničia?

Určite rád chodím na tie kongresy a stáže, pretože ma to tak napĺňa a vždy, keď sa vrátim, tak si z toho niečo zoberiem, aj niečo také vnútorné, čo ma drží. Zatiaľ by som určite nešiel nikam, pretože som si tu vybudoval ambulanciu pre parkinsonikov a príbuzné ochorenia a má to pre mňa takú duchovnú hodnotu. Chodí tam veľa ľudí z rôznych krajov a mám pocit takého záväzku aj voči nim.

Každá práca má svoje pozitíva a negatíva. Čo vás na tomto odbore najviac zaujíma a baví a čo naopak považujete v tejto profesii za menej lákavé alebo možno náročné?

Bavia ma ochorenia, ktoré nie sú tradičné, sú raritné, zriedkavo sa vyskytujúce, kde treba naozaj pohnúť závitmi a kde je tá diferenciálna diagnóza naozaj zložitá. Pre mňa sú to najviac ochorenia neurodegenera­tívneho charakteru, parkinsonizmus a ochorenia pohybu alebo mimovoľné pohyby. No a čo sa týka tej náročnosti, ja sa prípadov nebojím, skôr akútne stavy v bežnej neurologickej praxi sú dôležitejšie niekedy a teda aj hrozivejšie.

Čo by ste odkázali mladým ľuďom, ktorí zatiaľ len uvažujú, že sa dajú na podobnú cestu ako vy?

Že potrebujem kolegu do tandemu, aby som to v tejto mojej oblasti neťahal sám (smiech). A treba mať rád túto prácu, ono je to asi aj vidieť na lekároch, ktorí to robia zo srdca a ktorí nie.

Počas vašej práce sa určite stretávate s ťažkými prípadmi. Ako sa podľa vás dá prijať a zvládnuť ťažké ochorenie aj zo strany pacienta, aj zo strany jeho blízkych?

Tu by som vyzdvihol tú informovanosť pacienta. Môj prístup je taký, že sa snažím byť nielen lekárom, ale aj takým možno trošku dôverníkom, niekým, ku komu majú dôveru. Ten vzťah by mal byť silný, lebo pacienti majú potom pocit, že sa môžu naviazať a rodiny takisto. Oni by mali vedieť všetko o tej chorobe. Tá informovanosť je, myslím si, veľmi dôležitá, oni potom vedia akého bojovníka majú pred sebou. Snažím sa im niekedy aj ponúknuť nejakú literatúru, brožúrky, aby vedeli, čo majú za ochorenie, čo sa dá zlepšiť, aj keď musím povedať, že väčšina ochorení, ktorým sa ja venujem, je neliečiteľných.

Nie je to potom pre toho pacienta o to náročnejšie, keď vie, že jeho choroba sa liečiť nedá?

Veľakrát to tak vidím. Ale treba tam určite povzbudenie. Navyše aj medzi tými neliečiteľnými ochoreniami sú aspekty, ktoré sa dajú zlepšovať a keď to človek ovláda, tak im môže pomôcť a tá kvalita života môže byť potom lepšia.

Čo by ste v tejto súvislosti poradili ľuďom, ktorí sa dostali do ťažkého zdravotného stavu?

Mali by byť partnerke alebo partnerovi oporou, čo teda ja aj často vidím a je to naozaj pekné pozorovať takéto vzťahy navzájom, ako sa povzbudzujú, ako si pomáhajú.

Nedávno sme aj na našom portáli informovali o vašom poslednom úspechu. Získali ste cenu poroty v rámci Klubu abnormálnych pohybov.

Presne tak, bola to časť kongresu, kde išlo o krátku prezentáciu videa, kde mala tá audiencia, ktorá bola zložená z neurológov a tiež psychiatrov, hádať o čo išlo.

Čo pre vás znamená takéto ocenenie?

Tak v podstate ja som bol dosť prekvapený, ja som tam išiel na poslednú chvíľu. Chcel som to video posunúť kamarátovi z Košíc, ktorý by to odprednášal za mňa, pretože ja som nestíhal. Nakoniec, keď to videl, povedal, že Janči, tak toto by si mal ísť ukázať ty.

Čo konkrétne bolo na tom videu?

To bol taký krátky segment jednej pacientky, ktorá si chcela vziať život. Bol to pokus o samovraždu, predávkovala sa jedným typom antidepresíva a výsledok bol naozaj ohromujúci. Išlo o syndróm, ktorý vídavame najčastejšie u malých detí s neuroblastómom alebo iným nádorom napríklad mozgu alebo pľúc alebo pri infekciách v mozgu. V tomto prípade to bola rarita, pretože to bolo spôsobené intoxikanciou, čo ako som pozeral aj po internete, zatiaľ popísané nebolo.

Keď sa to tejto žene stalo, ja som bol privolaný ako konziliárny lekár. Mnohokrát zažijem v službe niečo takéto pre mňa ako vášnivca neurológie výnimočné. Ale tento prípad patril medzi tie, ktoré sa určite patrilo odpublikovať.

Aké ďalšie významné miľníky môžeme vyzdvihnúť z vašej praxe?

Nedávno, koncom septembra, som dostal Cenu Arnolda Picka, čo ma tiež potešilo a takisto prekvapilo. Bola to cena najlepšej práce v časopise Neurológia pre prax od Slovákov za rok 2014.

Komu alebo čomu ďakujete za svoje úspechy v práci?

Toto je asi najťažšia otázka, ale musím povedať, že mojim rodičom, pretože boli veľmi veľmi trpezliví a v podstate mňa aj môjho brata nechali študovať od detstva a tým sme im možno aj nepomáhali tak, ako sme mali. Ale veľmi nás tlačili, aj keď sme neboli z takej tej bohatšej rodiny, snažili sme sa ísť na to teda hlavou.

Chceli by ste niečo odkázať ľuďom, ktorí majú nejaký zdravotný problém?

Asi aby sa nebáli chodiť s nejakým problémom, ktorý aj dlhšie trápi, aby vyhľadali špecialistov, ktorí sa môžu popasovať s tým problémom. Netreba sa báť aj cestovať za nimi.

Môže vás zaujímať:

Lekár zvolenskej nemocnice vzbudil medzi odborníkmi pozornosť: Popísal výnimočný prípad pacientky!

Zdroj: Dnes24.sk

Rýchle správy

Najčítanejšie