Lievik trúbkovitý patrí medzi naše najhojnejšie huby
Toto leto je bohaté na hríby, vrátane tých najlákavejších - dubákov. V našich lesoch však rastie veľké množstvo druhov húb, ktoré si ani nevšimneme, nelákajú nás, nepoznáme ich, obávame sa, či nie sú jedovaté a teda ich nezbierame.
Práve v tomto čase sa v listnatých a zmiešaných lesoch začínajú objavovať lieviky trúbkovité. Názov je priliehavý, sú hnedočierne až čierne, zvonka sivohnedé až modročierne, pričom biele výtrusy na nich tvoria akoby „inovať“. Dorastajú do výšky 5 až 12 cm a do šírky okolo 8 cm. Ich dužina je krehká, chrupkovitá. Obyčajne rastú v bohatých trsoch alebo tzv. čarovných kruhoch, a to od augusta až do neskorej jesene, teda aj v čase, keď už iné druhy húb nenájdeme. Aj ja som si dlhé roky lieviky nevšímal. Patrím k sviatočným hubárom, ale keďže sa po horách túlam ako turista, stalo sa, že mi pri jednej neskorojesennej túre padli do oka. Doma som sa podíval do hubárskeho atlasu a hľa: lievik trúbkovitý je jedlá a dokonca chutná huba, ktorá je dokonca príbuzná so všeobecne známym kuriatkom jedlým a ktorú si vzhľadom na jej tvar a farbu azda nemožno zameniť s ničím nebezpečným. Našiel som aj recept a hneď som ho aj vyskúšal na jednom turistickom stretnutí. Je jednoduchý: očistené lieviky trochu povaríme a zmiešame s cibuľou v octovom náleve. Je to taká chuťovka alebo príloha k jedlu namiesto čalamády. Neskôr som lieviky vyskúšal aj na iné bežné spôsoby. Dajú sa aj vysušiť a podrvené sú vhodné ako korenie do polievok a omáčok. Na internetovej stránke Labužník som objavil ďalší recept, ktorý si dovolím ponúknuť. Potrebujeme asi pol kila lievikov, čo ľahko nazbierame v najbližšom lese za mestom. Ak máme tieto huby nasušené, asi pol hodiny ich namáčame vo vlažnej vode. Na dvoch lyžiciach masla alebo oleja speníme nadrobno pokrájanú cibuľu, pridáme huby, posypeme štipkou muškátu, lyžičkou mletého čierneho korenia a drvenej rasce a dusíme aspoň dvadsať minút. Keď sa väčšina tekutiny vyparí, zamiešame do húb dve – tri lyžice uvarených krúp a surové vajce. Premiešame, ešte troška podusíme a dosolíme. Túto tmavú zmes, ktorú Labužník nazval hubárska krv, vraj najlepšie chutí na hriankach z bielej veky. Nuž, odovzdávam tak, ako som našiel, ale po návrate z najbližšej hubárskej vychádzky tento recept určite vyskúšam.
Jozef Sliacky