Nežná revolúcia a život po očami Borisa Kršňáka: Zvolen sa zmenil na nepoznanie, no dostal niekoľko rán

Kde sa vo Zvolene robila revolúcia a na akých miestach?

„Tých miest bolo niekoľko. Prvé mítingy sa odohrávali na Námestí SNP na ploche pri kostole svätej Alžbety. Jedno veľké stretnutie sa uskutočnilo v športovej hale a potom sa pravidelné stretnutia s občanmi organizovali v kine Slovan, na Štúrovej ulici (dnes je tam diskotéka). VPN vznikala na Okresnom Osvetovom stredisku pri Malej stanici a študentský štrajkový výbor sídlil v Študentskom domove na dnešnej Študentskej ulici. V záujme lepšej koordinácie vzájomných aktivít sa VPN veľmi rýchlo presťahovala ku študentom do Študentského domova a po tom, ako sa začali rozhovory so štátnou mocou vo Zvolene, dostali sme priestory vo Finkovej kúrii, vtedy Dome ČSSP a potom už VPN sídlila len tam.“

Je o vás známe, že aj vy osobne ste sa podieľal na revolúcii…

„Áno, bol som spoluzakladateľom VPN vo Zvolene a prvým mestským i okresným predsedom Koordinačného výboru. Na čele VPN som bol až do marca 1990, kedy som sa stal podpredsedom Mestského národného výboru a vzhľadom na množstvo práce, ktoré bolo na MsNV pri príprave transformácie národných výborov na samosprávu a zároveň množstve úloh vo VPN som sa funkcie dobrovoľne vzdal.“

Ako to vyzeralo vo Zvolene počas 17. novembra 1989?

„17. novembra sa nedialo na zvolenskom námestí nič. Prvá demonštrácia bola v stredu 22. alebo vo štvrtok 23. 11. pri spomínanom kostole svätej Alžbety. Vtedy bol na tribúne ešte aj môj otec Štefan Kršňák, herec Divadla JGT, ktorý sa po tomto mítingu rozhodol, že sa angažovať nebude, aby nás neobvinili z rodinkárstva. Aj generálny štrajk sa uskutočnil na tomto námestí. Bolo to vtedy najmasovejšie vystúpenie Zvolenčanov proti režimu. A to ešte stovky ľudí nemali odvahu sa k štrajkujúcim demonštrantom pripojiť a postávali obďaleč, alebo sa „nenápadne“ prechádzali po námestí.“

Ako si myslíte, že sa zmenil život vo Zvolene po Novembri 89?

„Mesto Zvolen bolo pred novembrom šedivým ošarpaným mestom s veľmi nevzhľadným námestím. Domy boli vybývané, často v nich bývali sociálne slabšie skupiny obyvateľstva, lebo štát ani mesto sa o svoje centrum nestaralo a stavalo radšej sídliská po svojom okraji. Jediné, čo na námestí svietilo, bola červená komunistická hviezda na cimburí Zvolenského zámku.“

A čo sa týka kultúry, ktorá je vášmu srdcu veľmi blízka?

„Musím však povedať, že už vtedy to bolo mesto s celkom bohatým kultúrnym životom a v porovnaní s dneškom žiaľ určite bohatším a pestrejším. Bolo to iste aj preto, že mnoho ľudí okrem práce nemalo veľa možností a kultúrne vyžitie bolo jedným z mála spestrení života. Vzhľadom na to, že režim bol už aj sám zo seba unavený, bol už na konci 80-tych rokov priestor aj na rôzne alternatívne kultúrne aktivity v takzvanej šedej zóne. Režim o nich často nevedel a netušil, že môžu byť preň nebezpečné.“

A čo dnešok, ako to teda vidíte?

„Pri pohľade na vizuál mesta treba povedať, že sa zmenilo na nepoznanie, opeknelo, aj keď dostalo aj niekoľko rán… Život sa zmenil kvalitatívne k lepšiemu. Sme bohatší, mohli by sme byť spokojnejší, ale tým, že naše nároky rastú rýchlejšie, ako naše príjmy, ľudia sú často podobne zamračení, ako predtým. Život v dnešnom Zvolene je nesporne lepší, aj keď mám k nemu výhrady.“

Keďže ste pôsobili aj vy niekoľko rokov v samospráve Zvolena, ste spokojný s tým ako sa vyvíja mesto Zvolen? Ste spokojný alebo vás aj niečo sklamalo?

„Mesto už 8 rokov sledujem z väčšej vzdialenosti, z Prahy. Navštevujem ho však pravidelne asi raz za dva mesiace a vždy sa prejdem centrom, sledujem čo sa mení, alebo skôr nemení… Mám tu syna, rodinu, priateľov a som celkom dobre informovaný o živote tu. S dianím som viac nespokojný, ako spokojný a cítim to aj v okruhu mojich priateľov. Samospráva mesta je takmer nečinná. Po pár prvých rozvojových aktivitách, ako bola stavba detskej nemocnice, stavba tržnice, stavba Divadla JGT, oprava mestského opevnenia a bašty, sa zrazu všetko zúžilo do výstavby námestia a to ešte dosť nešťastným spôsobom. Mesto doteraz nedokázalo zadefinovať čím chce byť a akým smerom sa chce vyvíjať. Územný rozvoj mesta bol roky v područí developerov a územný plán sa menil podľa toho, kde sa aký developer rozhodol niečo postaviť. Veľmi nešťastne dopadla aj rekonštrukcia námestia, ktorá, keď sa porovná s pôvodným projektom, tak máte pocit, že ste v inom meste. Zavŕšením nekoncepčnosti je megalomanský projekt bývalého župana a bývalého primátora Zvolena, ktorí si zmysleli komunistickým spôsobom postaviť viacúčelovú športovú halu. Sarkofág, ktorý po nich ostal, nás tu bude ešte asi dlho strašiť. Najviac ma na tom mrzí, že aj v rokoch, kedy tomu ľudia, s ktorými som v samospráve pôsobil, mohli zamedziť, nestalo sa tak.“

Ako sa zmenil konkrétne váš život po novembri 89?

„Výrazne sa zmenil. Mohol som zrazu študovať, to čom chcel a nie to, čo mi súdruhovia a môj kádrový profil dovolili. Mohol som cestovať a limitom bol len čas a peniaze a nerozhoduje už o tom eštebák na pasovom oddelení polície, ako to bolo vtedy. A mohol som čítať, pozerať, či počúvať to, čo som chcel. Pre mňa a okruh ľudí, s ktorým som sa priatelil, to boli tie najväčšie hodnoty. Samozrejme, nie som spokojný s tým, kam sa naša spoločnosť uberá. Ale to nie je len problém Zvolena či Slovenska, to je dnes problém celej Európy a Ameriky. Na to žiaľ musíme hľadieť komplexne. Je to asi choroba demokracie, a treba len dúfať, že nie smrteľná.“

Ako to vyzeralo vo Zvolene s kultúrou v bývalom režime? Momentálne je tu pár diskoklubov, no chýba vo Zvolene poriadny hudobný klub so zameraním na všetky žánre. Zaspomínajte, ako to fungovalo vtedy a ako to funguje teraz… Dá sa to vôbec porovnať?

„Ťažko porovnávať, ale aj komunisti poznali to známe rímske príslovie „Chlieb a hry“. Boli tu okrem Divadla JGT dva až tri amatérske divadelné súbory. A také Ex Divadlo 9 bolo v 80-tych rokoch najlepšie na Slovensku. Na zámku bývali raz do mesiaca koncerty vážnej hudby. Bol tu klub priateľov vážnej hudby. Raz mesačne sa konal jeden veľký rockový alebo popový koncert buď v športovej hale, alebo v kine Mier, či DK ŽSR, bola tu bohatá nezávislá kultúrna scéna, pravidelne vystupovali alternatívne divadlá a hudobné skupiny v Kotolni na Zlatom Potoku. Jediné, čo tu bolo vždy slabšie, bol výtvarný umelecký život. Výstavy žiadne, alebo takmer žiadne… Treba ale povedať, že mnohé z tých aktivít existovali vďaka ľuďom, nie systému.“

A čo dnes?

„Dnes je Zvolen kultúrne neprebudené mesto. Stačí sa pozrieť na tie kultúrne priestory, ktoré som spomínal z 80-tych rokov. Dnes z nich existuje len DK ŽSR a tam sa okrem festivalu Víkend atraktívneho divadla a Starých pák, takmer nič nedeje. Zvolen sa vzdal kultúrnych stánkov. Zanikli tri kiná, kultúrny dom Bučina, nič nenahradilo Finkovu kúriu, kotolňu na Zlatom Potoku, keď železnice ponúkli DK ŽSR mestu za korunu, primátor Maňka to odmietol bez toho, aby niekoho o tom informoval… A na kultúru dáva mesto možno menej peňazí, ako Detva či Terchová. Divadlo a knižnicu vo Zvolene zriaďuje kraj. Zámok patrí SNG a DK ŽSR železniciam. Detva napríklad má Dom kultúry, knižnicu, múzeum aj amfiteáter a ešte dokáže organizovať aj Detvianske slávnosti. Podobne Terchová. A Zvolen? Na podporu kultúry v meste, na dotácie, vyčlenil v tomto roku 2 600 eur.“

Aké boli vo Zvolene známe podniky a obchody? Funguje ešte niečo z nich alebo už zanikli?

„Túto otázku by som asi položil ešte starším pamätníkom. Pomaly odchádzajú a preto som veľmi rád, že môj priateľ Jožo Poliak inicioval vznik knihy Zvolen 1918 – 89. Tam píšu pamätníci o Zvolene v 20. storočí a tá kniha dá aj najlepšiu odpoveď na vašu otázku. Zvolen sa aj v tomto nesmierne zmenil a možno okrem Pošty a hotela Poľana na námestí SNP neexistuje žiadny podnik či obchod, ktorý by bol už pre rokom 1989. A aj tá Poľana sa odvtedy poriadne zmenila, už v nej nie sú tie podniky, čo v roku 1989. Ešte možno vináreň U Alexa, ale tá sa vtedy volala Modranská vináreň.“

Všeobecne ako si spomínate na dobu, kedy boli mandarinky nedostatkovým tovarom?

„Viete, nikdy nezabudnem, keď sme išli s divadlom Ex Divadlo 9 v roku 1988 na festival do západného Nemecka. 80 % členov súboru bolo na „západe“ prvýkrát. Keď naša učiteľka z Gymnázia uvidela výklad obchodu so zeleninou a ovocím, tak sa jej zasekol dych. Nemohla uveriť, že v apríli vidí vo výklade jahody, čerešne, melóny, banány, pomaranče i tie mandarinky. A aj také ovocie, o akom sme ani netušili, že existuje. Bol na ňu taký smutný pohľad, že vysokoškolsky vzdelaný dospelý človek je v šoku z plného obchodu s ovocím… Dnes je to už normálne aj v našich obchodoch.“

„Bola to doba šedivá, doba v reťaziach, na ktoré si každý tak zvykol, že už ani nevnímal, že ich má a nesťažoval sa. Bola to doba plná schizofrénie. Už ako malé deti sme museli vedieť, čo sa môže povedať doma a nesmie v škole, či na ulici… Na druhej strane, na konci 80-tych rokov si už človek slobodychtivý a trošku odvážny dokázal nájsť také ostrovčeky slobody, kde sa ľahšie dýchalo, ľahšie žilo a koexistovalo s podobnými ľuďmi. Vďaka za to, že prišiel november 1989, aj keď vyplavil aj kal, ktorého sa doteraz nejdeme zbaviť. Viete, najviac ma vie pobaviť, keď sa bývalý Mečiarov volič začne rozčuľovať, že pre toto neštrngal kľúčami na námestí. Toto je náš obraz a my ho spoluvytvárame. Nevytvárajú ho tí hore, ale my!“

Foto: ilustračné