Ocenený zvolenský učiteľ Dušan Krsek: Pre mňa je študent rovnocenný partner

Zdroj: archív Dušana Krseka

Zvolenský pedagóg Dušan Krsek začínal na Strednej poľnohospodárskej škole a v súčasnosti je rovnako obľúbeným učiteľom na SOŠ hotelových služieb a obchodu vo Zvolene. Známeho a obľúbeného učiteľa odborných ekonomických predmetov sme pre vás vyspovedali v rozhovore.

Nedávno ste pri príležitosti Dňa učiteľov získali Plaketu J. A. Komenského. Čo pre Vás znamená?

Určite je to pre mňa veľká pocta, pretože ocenení v školstve veľa nie je. No aj tak je pre mňa najväčšou odmenou, keď sa po rokoch ku mne hlásia naši bývalí absolventi a pochvália sa, čo všetko už v živote dosiahli. Mnohí sú úspešní manažéri v rôznych spoločnostiach, ďalší sú vlastníkmi firiem, iní sa presadili v zahraničí… Ak som aspoň malou troškou prispel k ich úspechu v živote, tak som naplnil svoje poslanie učiteľa.

Vyštudovali ste ekonómiu. Prečo ste sa rozhodli pre povolanie učiteľa? Skúsili ste niekedy aj inú pracovnú oblasť?

Po skončení vysokej školy v Nitre v r. 1989 som nastúpil na absolventskú prax na JRD Slatinské Lazy na pozíciu ekonóma. Avšak počas absolvovania ročnej povinnej vojenskej služby došlo k veľkým zmenám nielen v celej spoločnosti, ale aj na družstve, a tak som sa ocitol v r. 1991 na dlažbe. Polrok som predával hudobné kazety vedľa zvolenského Priora a až náhoda chcela a môj súčasný dlhoročný kolega a kamarát Jaro Grajciar ma oslovil s ponukou voľného pracovného miesta učiteľa na bývalej Strednej poľnohospodárskej škole vo Zvolene. Nevedel som si seba predstaviť ako učiteľa, no keďže pochádzam z učiteľskej rodiny, dlho som neváhal a ponuku som prijal. Dodnes to neľutujem!

Čo je pre Vás na práci učiteľa najťažšie?

Ako sa hovorí, najťažšia práca je práca s ľuďmi. Vedeli by o tom rozprávať všetci, ktorí pracujú v nemocniciach, na úradoch, v bankách, či v call centrách… Ľudia nie sú stroje, sú to živé organizmy, ktoré keď sa im niečo nepáči, tak šomrú, vzpierajú sa, bojujú s autoritami… A teraz si predstavte, že máte v triede 25 energiou nabitých študentov vo veku 15 –19 rokov, ktorých musíte počas 45 minút nielen niečo naučiť, ale ich aj istým spôsobom usmerniť, dokázať sa s nimi porozprávať, pochopiť problémy ich veku, proste naplniť tú hodinu tak, aby mala zmysel. Musíte byť na hodine nielen učiteľom, ale aj mamou (otcom), kamarátom, ale zároveň aj dozorcom, hercom, animátorom, psychológom.

Ako dokážete študentov zaujať a zároveň si udržať rešpekt?

Pre mňa je študent rovnocenný partner. Nesnažím sa vydobýjať si rešpekt krikom. Na mojich hodinách sa snažím hovoriť pútavo, používať mnoho príkladov z praxe, zo života okolo nás. Nežijeme v nejakom uzavretom skleníku, ale svet sa rýchlo mení a veľakrát mu nerozumejú dospeláci, nie to ešte súčasná mládež.

Je niečo, čo by ste v školstve zmenili?

Ak sa chce naša spoločnosť pohnúť ďalej aj na vzdelanostnej úrovni, musí sa vrátiť k tomu, čo tu už kedysi bolo. Ak sa chcel žiak dostať na vysnívanú školu, či už strednú alebo vysokú, musel na sebe pracovať, proste učiť sa. Dnes ešte ani nemajú ukončenú maturitu a už sú prijatí na vysokú školu, a to na základe dosiahnutého priemeru známok počas štúdia a dokonca bez prijímacích skúšok! A podobne je to aj so strednými školami. Ak sa žiakovi zdá, že sú na neho kladené vysoké požiadavky, nemá problém prejsť na inú školu, kde ho s radosťou príjmu a školu skončí s dvojkami. Ale čo potom?!

Na Slovensku chýba zdravá konkurencia stredných a vysokých škôl. Vzniklo veľké množstvo nových škôl, ktoré sa bijú o žiaka, pretože detí je čím ďalej menej a tým sa podlieza kvalita a úroveň vzdelávania. Žiak proste nemá motiváciu učiť sa, pretože nemusí… Jednoducho vznikol veľký nepomer medzi znižujúcim sa počtom detí a rastúcim počtom škôl.

Zmenil sa postoj žiakov k učiteľom, ak porovnáte dnešok s obdobím, keď ste začínali učiť?

Ako sa menila doba, za 26 rokov odkedy som nastúpil do školstva, tak sa menia aj deti. Kedysi som chodil z triedy spotený z množstva otázok, ktoré mi študenti kládli, aby lepšie pochopili učivo a dnes sú spokojní, keď „to dajú“ bez ohľadu na známku. V porovnaní s mojimi začiatkami sa stratil akýsi prirodzený rešpekt voči autoritám, voči starším, voči rodičom… Veľmi sa zdvihlo sebavedomie mladých ľudí, čo je na jednej strane dobre, no nie vždy je to aj oprávnené a zdravé sebavedomie.

Na ktoré okamihy, či zážitky z Vašej pedagogickej praxe nikdy nezabudnete?

Že som sa v škole zoznámil s mojou terajšou manželkou…

Nedávno ste oslávili životné jubileum. Keby ste mali možnosť vrátiť sa späť, zmenili by ste niečo vo svojom živote?

Nepozerám sa dozadu, pretože na tom aj tak nič nemôžeme zmeniť a keby tá možnosť aj bola, nič by som nemenil. Som spokojný s tým, čo mám. Vďaka svojim rodičom som prežil super detstvo s partiou kamarátov na Balkáne. V súčasnosti mám krásnu rodinku, spokojný som aj v zamestnaní. Bodaj by aj zdravie ďalej slúžilo!

Ako trávite Váš voľný čas?

Voľný čas mi vypĺňa najmä moja rodina. Syn (8) trénuje ľadový hokej. To znamená, že 5 x do týždňa s ním treba ísť na tréningy, dcérka (5) tiež korčuľuje, ale zatiaľ len pre zábavu. No a keď mi zvýši čas, tak si rád idem zahrať futbal s partiou kamarátov, či už do telocvične alebo v rámci Ligy 40 +.

Pozrite si v priloženej fotogalérii zábery Dušana Krseka!