Podzemná voda znamená v baniach veľké nebezpečenstvo

Na odvádzanie podzemnej vody z baní slúžili oddávna dedičné štôlne, ktoré razili celé generácie baníkov. Razenie takéhoto podzemného banského diela podliehalo prísnym pravidlám. Predpísané bolo jej stúpanie, vertikálna vzdialenosť od ostatných šácht a štôlní a spôsob, ako môžu majitelia využiť rudné žily, na ktoré narazia. Od roku 1571 upravoval banícku činnosť, ale aj budovanie dedičných štôlní v Banskej Štiavnici Maximiliánov banský poriadok. Okrem nepredstaviteľne namáhavej ručnej práce pri rozrušovaní hornín si pozornosť zaslúži aj vysoká úroveň zamerania potrebných parametrov.
Významnou dedičnou štôlňou bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II. (Voznická podľa miesta vyústenia), odvodňujúca bane štiavnického a hodrušského regiónu. Vyúsťovala do rieky Hron. Zaznamenala niekoľko prvenstiev. Začala sa raziť v roku 1782 a jej razenie trvalo 96 rokov. Jej pôvodná dĺžka bola 16 538,5 metra, čím sa stala v roku 1878 najdlhším podzemným banským dielom na svete. Na jej hĺbenie sa používali výbušniny, ale do prevádzky tu boli uvedené aj prvé domáce vŕtacie stroje.
Portál dedičnej štôlne Bieber v Banskej Štiavnici sprístupnili v septembri 2003. Štôlňu začali raziť pravdepodobne už v 14. storočí. Ďalšia banskoštiavnická dedičná štôlňa Glanzenberg pochádza zo 16. storočia. Po rekonštrukcii a sprístupnení v roku 2001 sfáral do nej vtedajší prezident SR Rudolf Schuster a v roku 2002 i vtedajší monacký princ Albert. Nachádza sa v nej niekoľko pamätných tabúľ, jednou z prvých je pamätná tabuľa z príležitosti návštevy cisára Františka Lotrinského, manžela Márie Terézie, v roku 1751.
Ďalším spôsobom boja s podzemnou vodou v baniach bolo jej odčerpávanie. Na to slúžili čerpacie stroje. Revolučné zariadenia na čerpanie banských vôd skonštruoval pre bane v Banskej Štiavnici Matej Kornel Hell, ktorý prišiel do Štiavnice v roku 1693. Stavbou čerpadiel sa zaoberal aj jeho syn Jozef Karol Hell. Na pohon strojov slúžila paradoxne voda. Tej bolo nedostatok a preto sa v okolí mesta vybudovalo niekoľko desiatok vodných nádrží. Najväčšiu zásluhu na ich výstavbe mal kartograf Samuel Mikovíni a Jozef Karol Hell.
V Solivare pri Prešove sa s podzemnou vodou vysporiadali iným spôsobom. S hlbinnou ťažbou kamennej soli v šachte Leopold sa začalo v roku 1572. Zásadný obrat nastal v roku 1752, keď ju zaplavila podzemná voda. Ťažbu kamennej soli zastavili a výrobu preorientovali na získavanie soli varením soľanky, soľného roztoku, ktorý sa začal ťažiť zo šachty v kožených mechoch pomocou čerpadla poháňaného koňmi alebo volmi.

Zdroj: TASR