Pokračovanie rozhovoru s popredným chirurgom Ježíkom: Týmto som sa riadil celý život!
Prinášame vám pokračovanie zaujímavého rozhovoru s uznávaným a popredným chirurgom zvolenskej nemocnice, ktorá je členom skupiny AGEL, Jozefom Ježíkom.
Pán doktor, čo vás stále láka na chirurgii? Čo máte na vašej práci najradšej?
Človek veľmi rýchlo vidí výsledok snaženia, vašej práce. Urobíte operáciu a pacient zavčasu pocíti, že sa zbavil veľkého problému. Sú odvetvia a disciplíny medicíny, kde sa pacient lieči celý život, ale nič nevylieči. Niektorí majú chronické ochorenia, ktorých liečba nevedie k uzdraveniu. U chirurga je výsledok rukolapný, vidí výsledok svojej roboty. To ma lákalo od počiatku. Chirurgia nie je len otázkou práce na operačnej sále, ale je to aj kontakt s ľuďmi. Keď pacient príde na operáciu a vy s ním debatujete, treba si získať jeho dôveru. Ale nie fintou či predstieraním. Človek si musí byť vedomý toho, čo mu môže ponúknuť a vysvetliť. Mnohí pacienti sa operácie boja, najmä tých akútnych. Tí, ktorí prídu s odkladnými operáciami sú rozhodnutí. Avšak, ak prídu pacienti pre akútnu záležitosť a povie sa im, že treba operovať, váhajú, zdráhajú sa, chcú sa jej vyhnúť. Potom ide o to, ako toho pacienta presvedčiť, že je to naozaj v jeho záujme. Mnohokrát ide o také situácie, kedy odkladanie operácie a jej meškanie zhorší vyhliadky pacienta. Komunikácia s ním musí byť vierohodná, tým ho dokážete presvedčiť, že sa dá operovať. Mnohokrát sa stalo, že mi prišli mladší kolegovia zreferovať, že pacient sa nechce dať operovať, musel som ísť k nemu a presvedčiť ho. Nakoniec prikývol a dal sa operovať. Mám rád spomínaný kontakt s ľuďmi a komunikáciu, či už pred operáciou, po nej, alebo potom pri ambulantnom sledovaní. Práca s ľuďmi je veľmi zaujímavá.
Čo by tak ostrieľaný človek v tomto fachu s tak bohatými skúsenosťami poradil mladým začínajúcim lekárom?
Ja im môžem poradiť len to, čím som sa riadil celý život ja. Chirurgia nemôže byť pre nich zaujímavá, len kvôli popularite a sláve, ako vidia v televízii. Nestačí sa chcieť hrdiť tým, že sú chirurgmi, ale vzdelávať sa a stále na sebe pracovať sústavným vzdelávaním. Chirurgia nie je práca, pri ktorej si poviete že padla, ale neustále vzdelávanie, voľný čas musí venovať tomu, aby získaval poznatky. Nie len pre tento odbor. Sú to poznatky, ktoré získava sám pre seba. Nemôžu byť všetci primármi, nemôžu byť všetci špičkoví, musia byť všetci na rovnako zdatní a vtedy kolektív pracuje naplno. Ako aj v inom tíme, nemôžu byť všetci hviezdy, ale musia byť aj robotníci, ktorí robia aj inú prácu. Mladý chirurg by chcel hneď operovať. Je tu snaha, aby operovali tí, čo ešte nevedia, ale zároveň je záujem, aby pacienta operoval ten najkvalifikovanejší. Pacient má na to aj právo. Nemôžeme z pacienta urobiť pokusného králika a operovať bude aj ten čo mu to nejde, každý chirurg operuje pod dohľadom a je vedený starším skúseným chirurgom, ktorý mu nedovolí, aby si počínal chybne. Mladí si musia byť vedomí, že musia trpezlivo čakať na svoju príležitosť, a keď nastane, musia na sebe tvrdo pracovať a nemôžu hneď robiť veľké zákroky. Súčasťou práce sú aj ostatné činnosti okolo pacienta. Dôležité je venovať sa aj malým operáciám. Byť veľkým chirurgom neznamená robiť len veľké operácie, znamená to robiť zodpovedne aj malé zákroky. Pre pacienta je jeho problém ten najväčší, aj keď sa to zdá ako banalita, takže treba zodpovedne pristupovať k tým najbanálnejším problémom a tak pomaličky rásť.
Ste uznávaným chirurgom a vaše meno je známe nielen vo Zvolene. Nikdy vás to neťahalo skúsiť si vašu profesiu v zahraničí?
V 70-tych rokoch bola požiadavka na expertízu, robil sa nábor chirurgov na Maltu. Prihlásil som sa tam, bol som vo výbere, ale keďže moja sestra emigrovala v roku 1969 a bola v USA, bola moja snaha z tohto titulu zmarená a ministerstvo zdravotníctva ju stoplo. Potom som sa už o to nepokúšal, lebo tu bola taká politická situácia aká bola a bol som rád, že nikto v tom prostredí, kde som pôsobil, tomu nevenuje zvláštnu pozornosť. Nakoniec som si uvedomil, že byť dobrým a užitočným chirurgom sa dá kdekoľvek na svete, že to, čo ťahá mladých ľudí do sveta sú peniaze a nejaká predstava, že by tam mohli v chirurgii zvlášť vyniknúť. Kto chce v chirurgii vyniknúť, môže kdekoľvek. Mne sa to podarilo a vypracoval som sa na takú úroveň, s ktorou by som obstál aj v zahraničí. Ale jednoducho som si bol vedomý, že aj ľudia, ktorí žijú tu, majú právo, aby som sa im venoval, čo ma napĺňalo a uspokojovalo. Týmto sa moje ambície a dozretie skončilo, pracujem v chirurgii a nemyslím si, že som o niečo prišiel. Potom som už ambície odísť do zahraničia nemal.
Na ktoré zážitky rád spomínate?
V súvislosti s mojou prácou na chirurgii jednak začiatky, potom doby, keď sme boli družný kolektív, či už lekárov, stredných pracovníkov a ostatných zamestnancov oddelenia. Dobre sa pracovalo, ľudia chodili radi do práce, kolektív sa spolu chodil zabávať, športovať, bola tu vtedy dobrá atmosféra. Ľudia navzájom mali k sebe blízko. Dnes už nie sú tieto vzťahy také, aké boli v tej dobe. Spolupracovali sme, žili, bolo to priateľstvo. Medzi ľuďmi nebola taká nevraživosť a egoizmus a ľudia mali k sebe bližšie ako dnes.
Čo je podľa vás pre dobrého chirurga najdôležitejšie? A prečo sú chirurgmi väčšinou len muži?
Najdôležitejšie je, aby sa chirurg snažil maximálne vzdelávať, aby nevidel v pacientovi len objekt, na ktorom si chce niečo dokázať, ale ako niekoho, kto potrebuje pomoc. A aby v sebe videl toho, kto tú kvalifikovanú pomoc a starostlivosť dokáže poskytnúť. To je najdôležitejšia vlastnosť. Chirurgia je náročná na psychiku, na fyzickú výdrž, kondíciu a na čas. Nie žeby sa ženy preto nehodili, ale nakoniec ženy, ktoré majú rodiny a sú matkami, takúto dlhodobú záťaž nemôžu podstúpiť, je to na úkor rodiny. Nemohli by byť plnohodnotnými ani v jednej ani v druhej oblasti. Viem to pochopiť, prečo ženy pri chirurgii neostávajú, alebo si chirurgiu nevyberú, je to fyzicky a časovo náročné. A je to potom na úkor niečoho, čo inde absentuje. Ženy, ktoré si chcú úlohu matky plniť, si vyberajú iné obory.
Dlho ste pôsobil ako primár chirurgického oddelenia vo Zvolene. V súčasnosti ste zástupcom primára, čo všetko vyplýva z tejto funkcie a nechýba vám vedúce postavenie na oddelení?
Nie som zástupcom primára, som z hľadiska funkcie neutrálny. Nechcem mať funkciu, z ktorej by mi vyplývali personálne, ekonomické alebo organizačné starosti. Už som sa svojho času rozhodol, že sa chcem plne sústrediť na lekársku činnosť, vykonávať povolanie chirurga, vo vzťahu lekár – pacient, to čo si tie situácie vyžadujú. Zabezpečovať chod oddelenia, riešiť personálne záležitosti, technické, prevádzkové…, to ma už prestalo zaujímať. Robil som to dlhé roky, potom som prišiel na to, že niektoré činnosti, ktoré som túžil vykonávať vo voľnom čase, som dlho-dlho nestíhal. Stále som si myslel, že ten čas príde, až som prišiel na to, že ten čas si musím získať. Požiadal som o skrátenie úväzku, čiže nerobím štandardne na celý pracovný týždeň, ale mám jeden deň voľna. Takýto skrátený čas nedovoľuje, aby som bol zástupcom oddelenia pre tieto ostatné otázky. Pracujem ako operatér, konzultant, praktický chirurg a nič, čo je mimo toho. Táto pozícia mi vôbec nechýba, stačí mi, keď môžem byť v kontakte s pacientom, robiť to, čo viem a čo pokladám za najdôležitejšie, je tá dlhoročná skúsenosť, ktorá sa nedá nijako inak nadobudnúť, kúpiť, predať, či preniesť.
Je skúsenosť pri tomto džobe až nadmieru dôležitá?
Skúsenosť je to najpodstatnejšie v chirurgii, lebo vám umožňuje v konkrétnej situácii robiť optimálne rozhodnutia. Či operovať hneď, alebo inokedy, či urobiť plánovanú operáciu, čo nezabudnúť v príprave, akú stratégiu, akú taktiku použiť, aký výkon spraviť u toho pacienta, čo bude asi nasledovať po operácii, ako riešiť prípadné komplikácie, ktoré môžu nastať. To sú skúsenosti, ktoré by bola škoda, keby som ich nemohol uplatňovať. To je najcennejšie na tom, kam som dozrel. Využívam ich nielen pre seba, aby som z nich ťažil, ale aj aby som bol k dispozícii, keď sa treba poradiť, keď treba o niektorých veciach rozhodnúť, tak som ochotný a vždy sa na mňa obracajú ostatní kolegovia. Spoločne riešime mnohé veci a to je prínosom a garanciou pre toto oddelenie, že sa minimalizujú niektoré negatívne dôsledky.
Ste skúsený lekár, prezraďte nám váš názor na súčasný stav slovenského zdravotníctva. Čo sa podľa vás zmenilo oproti minulosti k lepšiemu a čo k horšiemu?
Súčasné zdravotníctvo je problémové, verejnosť to vníma, v médiách sa tieto problémy riešia, v tom praktickom živote, sa to prejavuje vo všetkých sférach. Samozrejme, zdravotníctvo postúpilo v poznatkoch a technických inováciách. Keby som porovnal to zásadné, čo bolo, keď som začínal a v tom období, keď som sa dostal do vedúcej funkcie oproti terajšku, tak vtedy úroveň zdravotníctva bola dostupná vo väčšom rozsahu. Dnes je pacient pre mnohých poskytovateľov na jednej strane klient, z ktorého sa dá profitovať, zariadenia si vyberajú stavy jednoducho riešiteľné a poisťovňa ich uhrádza. Na strane druhej sú nároční, polymorbídni pacienti príťažou, liečba je nákladná a títo pacienti sú potom hodení do starostlivosti nemocníc. Nerovnosť je v tom, že nemocnice nemajú úhrady za takúto náročnú liečbu. Je to limitované poisťovňami a nemocnice zápasia s tým, aby sa mohli o týchto náročných pacientov postarať.
Známy ste aj vašim záujmom o politiku. Počas dvoch volebných období ste boli poslancom v mestskom zastupiteľstve Zvolena. Pred poslednými komunálnymi voľbami ste sa vyjadrili, že šancu chcete dať mladším, sledujete aj napriek tomu rozhodnutia vašich nástupcov, čo by sa vo Zvolene i v tejto krajine podľa Vás malo prioritne zlepšiť?
Môj záujem o politiku bol len občiansky. Keď som sledoval politické dianie, revolučné časy v roku 1989, vtedy sa to zrelými ľuďmi až tak nenaplnilo, ako si to ľudia predstavovali. V tom čase som bol skôr oslovený, aby som sa do politiky angažoval, tak som bol poslancom v mestskom zastupiteľstve. Potom som si uvedomil, že na toto nie som určený, že ma vždy viac napĺňala medicína, tam som sa cítil byť užitočnejší a nemal som záujem pokračovať v takejto aktivite. Celospoločensky by sa mali ľudia viac zaujímať o verejné veci. Ľudia si myslia, že si zvolili svojich zástupcov a oni vyriešia všetky problémy. Ono to tak nie je, pokiaľ sa ľudia nebudú zaujímať, ako sa veci riešia, pokiaľ nebudú kontrolovať svojich zástupcov pri práci, sledovať ako vykonávajú svoje činnosti a pokým nebudú vedieť, čo sa deje v ich okolí… Jednoducho treba vyvinúť na politikov tlak, lebo kým nebude, tak sa ani oni nebudú správať inak. To si žiada dlhšiu dobu, kedy celospoločenské uvedomenie vyrastie, že aj na ľuďoch samotných záleží a že oni sa musia starať, ako sa veci riešia, nie že budú len nadávať, že niekto koho zvolili to zanedbáva.
Aj váš syn sa už stal známym doktorom a taktiež ide vo vašich šľapajách aj v politike. Sledujete ho možno pozornejšie ako ostatných? Či už ako lekára alebo politika? Skúšate mu pri rodinných stretnutiach odovzdať vaše skúsenosti v oboch oblastiach?
Syn sa stal lekárom, čo ma potešilo. Napokon sa aj rozhodol pre chirurgiu, nadobudol kvalifikáciu, atestáciu, ktorá znamenala plnohodnotnú činnosť. Nenašiel v tom smerovanie a uplatnenie, potom sa orientoval na manažérsku sféru, teraz už praktickú medicínu nevykonáva, je manažérom v zdravotníctve a poslancom parlamentu. Naše diskusie o medicíne sú okrajové a pri rodinných stretnutiach mu medicínske skúsenosti nemám prečo odovzdávať, lebo on ich už vo svojom praktickom živote neuplatňuje. Zas pri politických témach sa ja cítim laikom na to, aby som mu radil. Skôr už máme občianske diskusie, ktoré preberáme. V zásade sme politicky orientovaní na očakávania celospoločenského vývoja k sociálnej spravodlivosti, samozrejme už definovať to, je zložité a náročné. V tomto smere nemáme protichodné názory, skôr sa bavíme o našich rodinných záležitostiach, keď sa stretneme, bez toho, aby sme si to kazili politickými debatami.
Na záver odbočíme, nielen od politiky, ale aj zdravotníctva. Ste vyťažený človek, prezraďte nám, ako najlepšie relaxujete a čerpáte nové sily?
Vždy som mal taký pocit, že 24 hodín odpracovať nie je problém. Dlho to tak trvalo, potom človek začal pociťovať, že sa to nedá, že treba oddych a relaxáciu. Čím som starší, tým viac si to uvedomujem a tým viac to potrebujem. Vždy som sa udržiaval športovaním, šport bol mojou prirodzenou potrebou a odmalička som spontánne mal potrebu robiť akékoľvek takéto aktivity. V tomto som sa vždy snažil nájsť uplatnenie. Dnes, v tomto veku, športové aktivity spájam s rodinou, s manželkou a malým synom. Keď máme voľný čas, stále sme v prírode a prežívame spoločne voľné chvíle. Je to jednak fyzická činnosť, ale aj duševná a duchovná. Tieto hodnoty, ktoré spoločne prežívame, ma udržiavajú, čerpám z nich sily do práce, ale aj do života.