Pred 200 rokmi zomrel Ondrej Plachý, rodák zo Zemianskeho Vrbovka
Evanjelický farár Ondrej Plachý patril k významný predstaviteľom slovenského osvietenstva.
Pred 200 rokmi, 7. októbra 1810, zomrel v Novom Meste nad Váhom vo veku 55 rokov tamojší evanjelický farár Ondrej Plachý. Do našej národnej histórie sa zapísal ako významný dejateľ, ktorý prenášal do vtedajšieho Uhorska osvietenské myšlienky a v ich duchu hľadal cestu k obrodeniu slovenského národa.
Ondrej Plachý sa narodil 18. januára 1755 v hontianskej dedinke Zemiansky Vrbovok ako syn miestneho zemana a v tejto obci má aj pamätnú tabuľu. Po gymnaziálnych štúdiách v Rimavskej Sobote a v Bratislave absolvoval teológiu v Lipsku. Po návrate bol vychovávateľom v bohatých rodinách v Horných Semerovciach a v Zbrojníkoch a v roku 1781 – 82 konrektorom banskoštiavnického evanjelického lýcea. V roku 1782 ho vysvätili za kňaza. Jeho prvým farárskym pôsobiskom boli Kostolné Moravce (dnes súčasť Hontianskych Moraviec, pôsobil tam v rokoch 1782 – 84), odkiaľ odišiel do Martina, kde bol dve desaťročia turčianskym seniorom a seniorátnym notárom. Záver jeho života sa spája s Novým Mestom nad Váhom, kde bol farárom a kde sa predčasne skončila jeho pozemská púť.
Plachý písal príležitostné básne predovšetkým náboženského charakteru. V jednej z nich napríklad žiali nad smrťou cisárovnej Márie Terézie ako podporovateľky osvietenských ideí v mnohonárodnej monarchii. Upravil a vydal známe Tranovského dielo Cithara sanctorum pod názvom Písně duchovní. K najvýznamnejším počinom Ondreja Plachého patrí jeho podiel na založení prvej slovenskej učenej spoločnosti Eruditas societas slavica. Vznikla v roku 1785 v Banskej Bystrici. Už v tom istom roku v máji vydal Plachý prvé číslo kultúrneho mesačníka Staré noviny literního umění. Bol to prvý slovenský literárny časopis, ktorý sa však nezameral len na literatúru, ale prinášal aj články popularizujúce vedu a myšlienky osvietenskej znášanlivosti. Hoci nemal dlhé trvanie a už o rok neskôr zanikol (vytlačili celkom 740 strán, predplatilo si ho len 60 ľudí, väčšinou slovenských evanjelických kňazov), bol dôležitým impulzom pre ďalšie generácie národovcov, predovšetkým pre bernolákovské hnutie, keď na činnosť spoločnosti Societas slavica nadviazalo v roku 1792 bernolákovské Slowenské učené Towarišstwo.