Riaditeľka zvolenského gymnázia: Najväčšou radosťou pre učiteľa sú úspešní absolventi

Zdroj: archív Ivetty Vidovej

Kedysi bola riaditeľkou aj zástupkyňou riaditeľky zvolenského osemročného gymnázia, no posledné dva roky stojí na čele Gymnázia Ľudovíta Štúra. V rozhovore sme vyspovedali RNDr. Ivettu Vidovú, ktorá prezradila nielen to, čo považuje za najväčší dar svojej práce, ale aj čo najviac trápi učiteľov.

Čo vás motivovalo vybrať si povolanie učiteľa?

Už ako dieťa som sa často hrala s kamarátkami na školu, chodila som ako vedúca do rôznych táborov a vedela som, že v mojom budúcom povolaní potrebujem pracovať s ľuďmi. Pôvodne som chcela študovať aprobáciu matematika – branná výchova, ale po konzultácii s vyučujúcimi som sa rozhodla pre štúdium matematiky a fyziky. V čase, keď som sa hlásila na vysokú školu, bol o štúdium mojej aprobácie veľký záujem. Šanca na prijatie po absolvovaní písomnej aj ústnej časti prijímacích pohovorov bola približne 50%.

Pochádzate z učiteľskej rodiny?

Nepochádzam z učiteľskej rodiny, dokonca som v širšom rodinnom kruhu jediná učiteľka.

Ak by ste si ešte raz mali vybrať, zvolili by ste si túto životnú cestu?

Niekedy, asi ako každý z nás, pochybujem o správnosti svojho rozhodnutia. Súvisí to obvykle s nejakým konkrétnym problémom v školstve, zmenami v legislatíve, stupňujúcimi sa požiadavkami na učiteľa, stále väčšou byrokraciou. To sú veci, ktoré ma oberajú o energiu, a vtedy si hovorím: Toto som chcela? No aj tak by som sa, pravdepodobne, znovu rozhodla rovnako, lebo práca s mladými ľuďmi je v mnohom inšpirujúca, žiaci ma posúvajú vpred, v škole sa stále cítim duchom mladá. Najväčším darom tejto práce a radosťou pre učiteľa sú úspešní absolventi, ale aj žiaci, ktorí sa po rokoch na námestí pozdravia, pristavia a porozprávajú nám o svojom živote, úspechoch a plánoch.

Čo všetko vyplýva z funkcie riaditeľky školy?

Funkcia riaditeľky školy je hlavne o zodpovednosti, o veľkej administratíve, o diplomatickom riešení problémov, o ústretovosti, o komunikácii s kolegami, žiakmi, rodičmi, zriaďovateľom a ďalšími inštitúciami. Ale zodpovednosť je určite na prvom, najdôle­žitejšom mieste. Riaditeľ školy je zodpovedný za celé fungovanie školy.

Popri riaditeľovaní stále aj učíte. Aké predmety?

Popri práci riaditeľky sa nechcem vzdať možnosti vyučovať obidva moje aprobačné predmety. Zastávam názor, že každý učiteľ by mal učiť všetky svoje predmety, ktoré vyštudoval. A preto sa snažím učiť aj matematiku, aj fyziku podľa toho, ako mi to v príslušnom školskom roku vychádza.

Neľutujete, že ste prijali túto zodpovednosť? Nechýba vám čisto práca učiteľky?

Funkcia riaditeľky veľkej školy bola pre mňa výzvou. Po skončení môjho funkčného obdobia kompetentní posúdia, ako som sa tejto úlohy zhostila, či som bola pre školu prínosom. Vedela som, že je to veľká zodpovednosť, vedela som, že práca s ľuďmi je vždy náročná, ale keď má riaditeľ školy okolo seba šikovný tím, práca ide ľahšie. A v našom gymnáziu to tak je. Prácu učiteľky si užívam na mojich vyučovacích hodinách matematiky a fyziky a vtedy nachvíľu zabudnem na riaditeľovanie.

Ktorú funkciu považujete za náročnejšiu?

Jednoznačná odpoveď na túto otázku z môjho pohľadu neexistuje. Je to práca v niečom porovnateľná, v obidvoch prípadoch je to zodpovednosť za prípravu žiakov a zodpovednosť za chod školy. V niečom je táto práca úplne rozdielna. Učiteľ je na hodine viazaný obsahovým a výkonovým štandardom a platnou legislatívou, organizácia hodiny, metódy a formy práce sú úplne na jeho rozhodnutí, tu má pomerne veľkú slobodu. Riaditeľ školy je v celej svoje práci viazaný prísnou legislatívou, ktorá sa často mení. Musí pripravovať množstvo dokumentov v súlade s týmito zmenami. Je to určite menej tvorivá práca ako vyučovanie.

Doba sa mení a takisto aj žiaci. V čom vidíte hlavné rozdiely oproti tým, ktorí školu navštevovali pred rokmi?

V každej dobe majú dospelí pocit, že keď oni boli mladí, boli lepší, slušnejší, múdrejší … Nie je to nič prekvapujúce, spoločnosť sa mení závratným tempom, ale porovnávanie života v minulosti a v súčasnosti patrí na hodiny dejepisu.

Mladí ľudia v súčasnosti riešia úplne iné problémy ako pred 10 – 20 rokmi. Dnešní žiaci sa narodili v 21. storočí, sú to deti nového milénia, deti, pre ktoré sú technológie prirodzenou súčasťou života. Bez internetu si pomaly nevedia predstaviť deň. Sú určite v mnohých oblastiach omnoho šikovnejší ako ich rodičia. Ale každá minca má dve strany. Deti sa prestali hýbať a športovať. Výkony chlapcov na telesnej výchove sú dnes približne na úrovni dievčat spred 15 – 20 rokov. Dnešným žiakom tiež chýba kritické myslenie. Často sa spoliehajú len na vyhľadané informácie z internetu a vnímajú ich ako jedinú pravdu. Mnohokrát nevedia spolupracovať v tíme.

Dnešní žiaci sú určite iní ako ich rovesníci v minulosti, ale mnohí sú rovnako šikovní, tvoriví a inšpiratívni ako napokon mladí ľudia v každej dobe.

Berú žiaci ešte učiteľa ako autoritu, ako to bolo kedysi, alebo sa ich prístup k pedagógom zmenil?

To, ako vnímajú žiaci učiteľa, vždy závisí od samotného učiteľa. Niekto je viac kamarát, iný je prísnejší. Každý učiteľ si vybuduje vlastný vzťah so žiakmi a myslím, že to tak bolo aj v minulosti. Dnes sa výrazne zmenilo spoločenské postavenie učiteľa. Myslím si, že to určite veľmi vplýva na to, ako žiaci vnímajú učiteľov.

Máte nejaké ciele, ktoré by ste do ďalších rokov chceli v škole dosiahnuť?

Určite, áno. Človek musí mať ciele, lebo len tak sa môže posúvať dopredu. Vo vzťahu k informatizácii spoločnosti sú aj na školy kladené iné požiadavky ako v minulosti. Zamestnávatelia aj vysoké školy potrebujú absolventov nielen s výbornými teoretickými vedomosťami, ale aj schopných komunikovať, pracovať v tíme, kriticky myslieť a sústavne sa vzdelávať. Priala by som si, aby sa súčasná škola stávala priestorom na rozvíjanie spomínaných zručností žiakov. Ideálne by bolo, keby sa teória prepájala s praktickým životom.

Je niečo, čo by ste v školstve zmenili?

Myslím si, že to, čo učiteľov najviac trápi, sú príliš časté zmeny školskej legislatívy, učebných plánov. S tým súvisí množstvo dokumentov, ktoré je potrebné vytvárať. Učitelia majú stále menej času na modernizáciu a inováciu svojich vyučovacích postupov a metód. Pri množstve súhlasov, poučení a potvrdení, ktoré musia zabezpečovať, niektorí už nemajú silu na nové veci a skĺznu do určitého stereotypu vo vyučovaní.