Učarovalo im cestovanie - turistika
Červený medokýš je známe rekreačné miesto pri Hrone asi dva kilometre od Zvolena. Už v roku 1632 ho spomína vo svojej knihe nemecký cestovateľ Martin Zeiller. Počas tohto víkendu sa práve tam zišli tí, ktorým takisto učarovalo putovanie za poznaním a
Začalo sa to v roku 1989, keď partia nadšencov, sústredených okolo vtedajšej predsedníčky Okresnej rady Klubu slovenských turistov vo Zvolene Viery Martinovej, členov turistických klubov zo Zvolena a okolia, sa vybrala na dvojtýždňovú výpravu do rumunských hôr. Rumunsko za čias Ceaucesca bolo ekonomicky síce chudobnou, ale na prírodné krásy bohatou krajinou. Pohoria Fagaraš, Piatra Craiului, Bucegi, Ciucaš, Ceahlau, ale aj zastávky v mestách a dedinách boli bohaté na obyčajné, ľudské, ale pritom vskutku nezabudnuteľné zážitky. Stačí si spomenúť napríklad na kúpanie v bazéne so slanou vodou pri bývalých soľných baniach v Praide… Najviac roboty mal vtedy náš „dvorný“ vodič Jano Kuvik, ktorému som veľmi rád zaplatil fľašu koňaku po tom, čo nás s praobyčajnou a preťaženou karosou vyviezol vysoko do fagarašských hôr po lesnej ceste plnej výmoľov.
Na jeseň prišla revolúcia, po nej sa otvorili hranice, no na rok 1990 sme už mali naplánované bulharské hory. Takisto parádny kúsok sveta. Až v roku 1991 sa naše putovanie zameralo na západ a bolo naozaj parádne, veď počas dvoch týždňov sme vystúpili na najvyššie hory Dolomitov (Marmolada, 3 342 m n. m.) a Pyrenejí (Pico de Aneto, 3 404 m, a potom i Vignemale, 3 298 m, na francúzskej strane), podstatná časť skupiny vystúpila na najvyšší vrch Európy Mont Blanc (4 810 m) a tí najzdatnejší si poradili aj s majestátnym a legendárnym Matterhornom (4 478 m) vo Švajčiarsku. Vtedy sme si našli čas aj na krátke omočenie tiel vo vodách Stredozemného mora i Atlantiku, kde bol pre nás určite nevšednou túrou výstup na najvyššiu európsku piesočnú dunu Dune de Pyla.
Tieto úspechy, výstupy na dominantné kopce európskych hôr, sa spájajú s menom Martina Gablíka, ktorý sa neskôr výraznejšie zapísal do slovenského horolezectva, keď – hoci už päťdesiatnik – zdolal jednu z osemticícoviek Makalu a zúčastnil sa aj ďalších slovenských, alebo slovensko-poľských expedícií do himalájske velikány.
Ak predošlé vety vyzneli príliš osobne, vyplýva to z faktu, že som mal tú česť byť pri týchto na Slovensko tej doby nevšedných výpravách.
Aktivita zvolenských turistov pokračovala ďalšími dovolenkovými cestami do Álp, ale i na sever Európy či k talianskym sopkám. A tak počas tohto víkendu bolo naozaj na čo spomínať.
Prvá spomienka patrila samozrejme tým, ktorí boli pri zrode tejto série podujatí a dnes už – žiaľ – nie sú medzi nami: srandista a večný optimista, preventista proti všetkým cestovateľským chorobám Pišta Tóth, Paľo Kamiač z Turovej, ktorého skosila zákerná choroba, Oľga Pohlyová, Lenka Kuzmová, Jožo Sedmák, Dáša Valterová, Kazo Bothár, Jano Gubáš, ktorého zrazilo auto, keď išiel na bicykli z Banskej Bystrice do Zvolena, Jano Mihál, ktorý sa zrútil minulú zimu pri zostupe z Gerlachu, i Janko Hazucha, ktorého mladý život sa skončil pri potápaní niekde na Jadrane, a pred niekoľkými dňami sme sa dozvedeli ďalšiu smutnú správu, že nás navždy opustil aj Vojto Lejsal, ktorý posledné roky žil v Prahe. Ktovie, možno ich duše boli s nami aspoň malú chvíľu v tichu pri sviečkach… My, čo sme ich poznali, tomu určite uveríme.
Patrí sa však pripiť nielen na spomienku, ale i na zdravie všetkých a je naozaj neuveriteľné, že Oľga Primusová si pre túto príležitosť uchovala bulharský koňak Madara, ktorý v jej skrini vydržal celé dve desaťročia. Ako to už býva, rozprúdila sa zábava: kolotoč spomienok, vtipov, pesničiek…
V takejto chvíli sa zvykne hovoriť aj o plánoch. Nuž, keď sa popozerám okolo seba, je tu už dosť postriebrených hláv, a keby aj tá hlava veľmi chcela, nohy už neposlúchajú tak ako pred rokmi. Ale túlavé topánky nikto nezahodil. Len tie pešie kilometre museli niektorí z pochopiteľných dôvodov obmedziť. Ale vôbec nie je podstatné, či sa niekto vyberie na Pustý hrad, na Ďumbier, alebo kamsi do Álp, či dokonca do exotického Mexika alebo Thajska. Dôležité je, že sa hýbeme…
Potvrdilo sa to, čo hovoria Číňania: Aj tisícmíľová cesta sa začína prvým krokom. Pred vyše dvoma desaťročiami zvolenskí turisti ten prvý krok urobili. A hoci dnešná doba už viac praje individualistom či menším turistickým partiám, ten veľký kamarátky duch vládnuci v karose – spoločnom domčeku na kolesách – je ak nie nenahraditeľný, tak určite nezabudnuteľný, a svojím spôsobom i príkladný.
Aj na stránke zvolen24 si môžete prečítať pozvánky a zážitky z turistických putovaní po domácich i zahraničných cestách a chodníkoch. Ak máte záujem pridať sa, stačí, keď našu stránku budete sledovať, pravidelne navštevovať a ak sa pridáte komentárom, námetom, pozvánkou, zaujímavou správou (samozrejme, nemusí ísť len o turistiku), vopred ďakujeme.
//Na top snímke pohľad na najzaujímavejšiu skalnú skupinu v talianskych Dolomitoch Tre Cime alebo Drei Zinnen. Na druhej snímke časť zo zdravého jadra zvolenských turistov, ktorí si cez víkend pripomenuli svoje cesty do zahraničných hôr. //