Jakub Forgács Rôzne

Zážitky misionárky v Afrike: Učiteľka Zuzka (23) zo Sliača a jej cesta do neznáma

Veľa ľudí túži po exotických dovolenkách. Zuzana Launerová zo Sliača sa so svojou kamarátkou Lenkou Balážovou toto leto vydali do Afriky. Ich cieľom však nebolo slnenie sa pri vode, ale práca a pomoc deťom z mesta Maputo. Prečo sa tam vydali a čo na tejto ceste zažili?

Ilustračný obrázok k článku Zážitky misionárky v Afrike: Učiteľka Zuzka (23) zo Sliača a jej cesta do neznáma
Zdroj: Dnes24.sk

Zuzka alebo Šošina/Šoši, ako ju priatelia volajú, iba pred pár dňami úspešne ukončila štúdium na Katolíckej Univerzite v Ružomberku, kde študovala učiteľstvo náboženstva a anglického jazyka a literatúry. Štátnice robila až koncom augusta, pretože záver školského roka a začiatok prázdnin prežila práve v netradičnej destinácii, v africkom Mapute. Momentálne má za sebou prvý týždeň v novej práci – učí na CZŠ Sv. Dominika Sávia vo Zvolene.

O misiách počula veľa už dávnejšie, ale nikdy si nemyslela, že sa na nejakú dostane. Keď však minulý rok na internete videla videá so známou misionárkou Heidi Baker, začala sa o túto prácu zaujímať viac. Po množstve vybavovačiek sa jej sen nakoniec splnil a začiatkom leta odletela spolu so svojou kamarátkou Lenkou do Afriky. O svojej ďalekej ceste nám porozprávala viac…

  • Prečo si si vybrala práve misiu v Afrike a v danej lokalite Maputo?

Môj výber misie v Afrike sa spája práve s misionárku Heidi, ktorá pôsobí v Mozambiku. Keď som začala komunikovať s „hospitality teamom“, tak nám už upresnili centrum, ktoré bolo pre nás ako nováčikov najlepšie – Zimpeto Children’s Center v Mapute.

  • Je to ďaleká cesta do neznáma. Ako na tento tvoj nápad reagovala tvoja rodina, priatelia a hlavne snúbenec?

Ivko, môj snúbenec, bol týmto nápadom odísť na misiu nadšený. Pred rokom, keď on prišiel s tým, že túži ísť s jedným kamarátom do Ameriky, som reagovala rovnako. Bola som veľmi šťastná a podporovala som ho v tom. Vedela som, že to bude pre neho dôležitý čas. Čo sa týka rodičov, prišla som domov a povedala som mamine, že idem do Mozambiku. Nijako to neriešila, ale keď som si kúpila prvú vakcínu, tak sa ma spýtala, či to myslím vážne a veľmi ma podporovala. Otec a aj mama mi boli veľkou oporou. Mamina robí na infekčnom oddelení a veľa ľudí sa jej pýtalo, či sa o mňa nebojí, že sú tam rôzne choroby a ona len povedala, že tak, ako sa môžem nakaziť tam, môžem sa aj tu na Slovensku. Bolo jej len ľúto, že tá misia trvá tak krátko – iba mesiac. :)

  • Do týchto končín Afriky sa určite nedá odísť len tak, zo dňa na deň. Ako dlho trvali tvoje prípravy a čo všetko si vyžadovali?

Moje prípravy trvali, hlavne kvôli očkovaniu, vyše pol roka. Naše prvé peniaze sme investovali práve do očkovania a vtedy to začalo celé naberať na vážnosti. Taktiež sme sa skontaktovali s miestnym „hospitality teamom“ a pracovali sme na dokumentoch potrebných na to, aby nás prijali. Museli sme im napísať, prečo tam chceme ísť, aké sú naše očakávania, čo chceme priniesť, čo chceme robiť, čo sú naše ciele atď. Ľudia nás podporovali a pomohli nám zohnať peniaze na zaplatenie vakcín, ktoré sú sami o sebe dosť drahé. Najväčšou položkou boli letenky, ktoré sme pre komplikácie s leteckými spoločnosťami museli „prebookovávať“. Víza sme dostali doslovne na poslednú chvíľu, poštou až z Berlína, pretože najbližšia ambasáda je práve tam. Pamätám si, ako som deň pred odchodom musela ísť niečo vybaviť do Ružomberka a vtedy mi zavolala dojatá mamina: „Zuzi, prišlo to!“.

  • Ako si si predstavovala misiu, prípadne, aké povinnosti ťa na nej mali čakať?

Misiu som si predstavovala veľmi drsne. Afrika je iný svet. Mala som pocit, že sa musím naučiť jesť len ryžu (ich hlavné jedlo v jedálničku), aby som tam vydržala a začala vstávať skoro ráno, menej sa umývať atď. Cítila som sa dosť nepripravená, keď som počúvala, ako dlho sa ľudia chystajú a chodia na rôzne kurzy, študujú kultúru a pod. Ja som nič take nerobila, len som si pozrela pár videí na YouTube a aké tam je počasie, lebo u nich je teraz zima. Myslela som si, že to bude fakt náročné, deti siroty, smutné a všetko ťažké a chudobné, že nebudem vládať a že nebudem mať čas ani na seba, lebo tam budeme musieť stále makať. Mali sme sa totiž pripraviť na fyzickú prácu, umývanie riadov, WC, proste dobrovoľnícka činnosť akéhokoľvek druhu. To bolo na stránke. Okrem toho bolo spomenuté, že sa budeme starať o deti, hrať futbal, rôzne hry, nosiť bábätká, kŕmiť ich atď.

  • Začiatkom leta si nakoniec odletela do Maputa. Nezažila si po prílete kultúrny šok? Ako si vnímala tú zmenu?

Odlietali sme 19.6. z Budapesti a naspäť sme sa mali vracať 15.7.. Vôbec mi nevadilo, že mi táto cesta ukrojí z prázdnin. Po prílete sme sa viezli do centra a išli sme cez hlavné trhové ulice. Keď som videla všetkých tých ľudí, bola som veľmi šťastná. Nebol to kultúrny šok, skôr „wooow, oni sú krasní“. Všade je síce hrozný bordel, odpadky a ľudia ležia len tak na chodníku, no nebola som prekvapená, ani neviem prečo. Proste som bola šťastná, keď som videla tie ich chatrčky a všetko. Cítila som a stále k nim cítim veľkú lásku.

  • Čo hovoríš na zariadenie, v ktorom si bola ubytovaná?

V samotnom centre sme spávali na posteliach, mali sme tam spoločenskú miestnosť, kuchyňu, varili sme si, čo sme chceli. Nemuseli sme sa ani stravovať s deťmi, takže sme si niekedy spravili palacinky, chlieb vo vajíčku a pod. Boli tam tiež splachovacie WC a teplá sprcha, proste luxus. To som nečakala a deti boli tiež absolútne IN. Žiadni chudáčikovia. Pýtali sa ma, či mám v telefóne Justina Biebera a keďže som ho nemala, cítila som sa trochu mimo doby.

  • Neprišla si však na prázdniny, ale na misiu. Ako vyzerala tvoja práca a čomu si sa tam venovala?

Skutočný šok prišiel, až keď som zistila, že nemusím robiť nič. Mohla som si tam celý deň čítať knihu alebo spať. Do všetkého som bola pozvaná, ale nebola to povinnosť. Každý deň nám človek, ktorý sa staral o dobrovoľníkov, napísal na tabuľu program, ktorého sa môžeme zúčastniť. V rámci centra som sa rada chodila hrávať s deťmi, ktoré mali rôzne telesné postihnutia. Často som trávila čas s deckami na ihrisku, naháňali sme sa, hrali rôzne hry, pozerali rozprávky, kreslili si, s dievčatami sme si lakovali nechty, tancovali a spievali. Roznášala som tiež jedlo v jedálni, kde sa deti stravovali. Milovala som, keď som mohla ukladať malých chlapcov, cca 5 – 10 ročných, do postele a spievať im, držať ich za ruku, kým zaspávali a dávať im pusu na čelo na dobrú noc. To ma dostalo. Mimo centra sme chodili aj do väzenia, na smetisko, povzbudiť ľudí. Doniesli sme tam šaty a jedlo, ale tiež sme trávili čas s tínedžermi a staršími bezdomovcami, ktorí žili v zrúcanine v strede mesta. Vždy sme im doniesli chlieb, hrali sme sa s nimi futbal, tancovali, rozprávali sa, predstavovali, pretože nás bola veľa a z rôznych krajín sveta – Austrália, Francúzsko, USA, dokonca ľudia až z Aljašky.

  • Čo tropické choroby, prípadne jedovaté živočíchy. Nemala si z nich strach?

Mozambik je známy vysokou úmrtnosťou na maláriu. Hneď tretí deň som dostala horúčky a trvali asi dva dni, ale nebola to malária, možno len chrípka. Robili mi test a bol negatívny, takže to bolo v poriadku. Všetci dobrovoľníci boli veľmi milí, starali sa o mňa, pýtali sa, ako sa mám a či mi je už lepšie, nosili mi ovocie. Inak mi nič nebolo a okrem jašteríc a pár pavúkov som nestretla nič. Bála som sa jedine hadov, ale keď sme tam boli, bolo chladnejšie počasie, takže asi boli niekde zalezené.

  • Mala si možnosť cestovať po krajine a spoznávať nové miesta? Kde všade si bola a čo ťa najviac oslovilo?

Po krajine som veľmi necestovala. Na severe zúri vojna a je to tam dosť nebezpečné. Boli sme párkrát v blízkych dedinách, pozrieť ľudí a iné centrá. Taktiež sme navštívili centrum hlavného mesta, trhy a pláž, ktorú obmýva Indický oceán. Ďalej sme však neboli. Keďže to bola prvá misia, nevedela som, čo všetko sa dá, ale už viem, že sa dá vybaviť aj „safari tour“ a tiež návšteva Pemby. To je však vzdialené dve hodiny lietadlom.

  • Takáto cesta na človeku určite zanechá veľkú stopu. Pociťuješ nejaké zmeny vo svojom živote? Vážiš si nejaké veci viac, prípadne menej?

Táto cesta sa mi vryla hlboko do srdca. Uvedomujem si, v akom luxuse žijem, aké je Slovensko krásne, všetka tá zeleň. Veľmi by som chcela, aby sem prišli tie deti a videli to, užívali si našu krásnu prírodu, vodu. Tiež ma naučili viac si vážiť vzdelanie. Veľmi radi totiž študujú jazyky a prikladajú im veľký význam. Vážia si školu a sú veľmi vďační za všetko, za akúkoľvek maličkosť.

  • Čo ti v Afrike najviac chýbalo a čo si tam, naopak, našla a chýba ti u nás?

Počas môjho pobytu mi najviac chýbali môj snúbenec, rodina a spoločenstvo. A čo mi chýba tu u nás? Afrika, tí ľudia, tie deti. Mám pocit, že mi ukradli srdce. To sú tak krásni, srdeční, radostní, otvorení a šikovní ľudia.

  • S odstupom času, čo by si prípadne na svojej misii spravila inak, ak by si mohla?

Keby som teraz mohla niečo zmeniť, išla by som na dlhšie a tiež by som si zariadila cestu do Pemby. Taktiež by som vedela, čo zobrať pre deti a čo sa im najviac zíde. Napísala som si aj taký zoznam, ak tam znovu pôjdem, aby som vedela, na čo nemám zabudnúť.

  • Plánuješ podobnú cestu aj do budúcna?

Veľmi po tom túžim, len neviem, kedy presne.

  • Je niečo, čo by si odkázala ľuďom, ktorí tiež rozmýšľajú nad misionárstvom? Prípadne, čo by tým ľuďom nemalo chýbať?

Ak nad niečím podobným tiež uvažujete, nebojte sa snívať a nájdite si parťáka. Mnohí kamaráti si lámali hlavu nad peniazmi. Ani ja som ich nemala, ale začala som podnikať kroky, napríklad očkovanie a tých 20 eur som na to očkovanie mala. Jednoducho mi nikdy nechýbalo, keď som potrebovala, aj keď som dopredu na účte nemala 2 000 eur, aby som mohla ísť do Afriky.

Foto: Zuzana Launerová a Lenka Balážová

Denník misionárky v Afrike: Mladá učiteľka Zuzka (23) zo Sliača cestovala do nez
19
Galéria
Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM