Známa zvolenská rodáčka v ROZHOVORE: Mrzí ma, že slovenčina nie je v Česku na maturite

Viera Kučerová je jednou z osobností, ktoré sa po rozdelení Československa v roku 1993 snažia v oblasti kultúry a umenia o udržiavanie a rozvíjanie dobrých vzťahov medzi oboma národmi.

Ilustračný obrázok k článku Známa zvolenská rodáčka v ROZHOVORE: Mrzí ma, že slovenčina nie je v Česku na maturite
Zdroj: TASR

Rodáčka zo Zvolena, absolventka pražskej DAMU Viera Kučerová (1960), je jednou z osobností, ktoré sa po rozdelení Československa v roku 1993 snažia v oblasti kultúry a umenia o udržiavanie a rozvíjanie dobrých vzťahov medzi oboma národmi. Je autorkou niekoľkých dvojjazyčných kníh a CD, ktoré majú najmä u detí prispievať k lepšiemu spoznávaniu oboch jazykov. Tvorí a realizuje komponované programy o slovenskej literatúre, iniciuje divadelné predstavenia a rozhlasové relácie. Organizuje tiež Festival českej a slovenskej tvorby pre deti a na Slovensko priniesla projekt Celé Slovensko číta deťom, ktorý ju inšpiroval práve v ČR.

Prečo ste po skončení zvolenského gymnázia odišli na začiatku 80. rokov študovať práve do Prahy?

Celá moja rodina pochádza z rázovitej stredoslovenskej dediny Očová, ja som sa ale narodila v blízkom okresnom meste Zvolen a detstvo prežila neďaleko, na Sliači. V Prahe ale v 50. rokoch študoval môj otec, ktorý mi vždy rozprával o tomto meste ako o meste plnom kultúry, pričom mal na ňu veľa krásnych a nezabudnuteľných spomienok. Ja som bola už vo svojich tínedžerských rokoch zameraná na kultúru, veľmi ma lákalo divadlo, recitovala som na rôznych podujatiach a tancovala som vo folklórnom súbore Marína. V tom čase som sa dozvedela, že v Prahe na DAMU je katedra bábkoherectva, ktorá bola vtedy jediná v Československu a dokonca aj v Európe. Povedala som si teda, že to skúsim. Pamätám si, keď som išla na prijímacie pohovory, ako som bola Prahou, ale aj atmosférou, ktorá vtedy vládla na fakulte, očarená.

Akým smerom sa po skončení DAMU ubral váš život?

Dostala som angažmán v Divadle J. Wolkera, čo bolo vtedy činoherné divadlo pre deti a mládež. Vydala som sa a vzala si za manžela spolužiaka z Prahy, hudobného skladateľa a ostala som v hlavnom meste aj bývať. Už v tom čase mi ale začala chýbať slovenčina a tak som nadviazala spoluprácu s Domom slovenskej kultúry v Prahe. Samozrejme, neskorší rozpad Československa ma veľmi zasiahol, pretože Slováci žijúci v Čechách sa zo dňa na deň a bez svojho pričinenia stali národnostnou menšinou vo svojej vlasti. Bolo to ťažké obdobie nielen pre mňa, ale pre mnohých Slovákov, ktorí prišli do svojho hlavného mesta študovať a ktorí si tam našli prácu a rodinné zázemie.

Aký bol ten impulz pre to, aby ste sa začali venovať práci, ktorá by mala za výsledok upevňovanie a rozvíjanie vzájomných vzťahov?

Ja som sa vtedy pohybovala v sfére kultúry, najmä divadla a hrala som napríklad v Divadle pod Palmovkou, v Národnom divadle marionet, v Divadle Lampion a hosťovala vo Vinohradskom divadle. Zároveň som tiež veľa dabovala v Českej televízii. Keď neskôr utíchli prvotné vášne po rozdelení republiky, viacerí českí kolegovia a kamaráti začali hovoriť, že im chýba slovenčina. Často som od nich počúvala vety typu: Ty naše děti slovenštině už nebudou rozumět! Tak sme spolu so Slovákmi, kolegami z umeleckej branže, ktorí ostali v Čechách, nahrali v roku 1995 CD s rozprávkami Pavla Dobšinského. Podieľali sa na tom napríklad Sylvia Turbová, Hana Gregorová, Roman Mihina, Ada Straková, Richard Trsťan, Martin Matejka, Roman Mrázik, Dušan Kollár a iní. Neskôr vyšla aj dvojjazyčná kniha s týmito rozprávkami a so slovníkom rozdielnych výrazov. Oba tieto projekty mali veľký úspech. Dlhé roky som potom pracovala ako dramaturg v Slovenskom inštitúte v Prahe, s ktorým spolupracujem externe aj dnes. Bolo to zároveň v čase, keď z pultov českých kníhkupectiev zmizli slovenské knihy, slovenčina sa vytratila aj z médií. Vtedy sme si povedali, že treba zrealizovať podobné projekty, kde budeme prinášať slovenčinu do českých škôl. V súčasnosti už vychádza štvrtá dvojjazyčná rozprávková kniha. Vydáva ju spolok Bona Fide, združujúci absolventov umeleckých škôl, ktorí ostali v Prahe a založili ho v roku 2001 s cieľom organizovať kultúrne podujatia, ktoré by nahrádzali to, čo sa vytratilo po rozdelení republiky.

Dnes ste na Slovensku známa ako organizátorka projektu Celé Slovensko číta deťom. Ako došlo k tejto iniciatíve?

Inšpirácia prišla práve z Českej republiky, kde som sa s ním zoznámila. Zaujal ma zameraním a myšlienkou – „Čítajme deťom 20 minút každý deň". Združenie Celé Slovensko číta deťom sme založili v roku 2009 a o dva roky neskôr sme začali na školách deťom aj skutočne čítať. Projekt má slušnú odozvu, pričom tento rok sme sa zišli pri čítaní už aj v rámci Vyšehradskej štvorky.

Najnovším vaším projektom je Festival českej a slovenskej tvorby pre deti?

Áno. Festival organizujeme piaty rok. Do Českej republiky prinášame slovenskú literatúru, spisovateľov, ilustrátorov, divadlá a zase naopak, česká tvorba, najmä pre deti, sa prezentuje na Slovensku. Tento rok to je o to zaujímavejšie, že si pripomíname 100 rokov od vzniku spoločného štátu. Myslím si totiž, že pre deti sú najpôsobivejšie osobné stretnutia priamo so spisovateľmi, ilustrátormi a umelcami. Doteraz ma napríklad mrzí, že do maturitných otázok v Čechách nie je zaradená ani jedna otázka zo slovenskej literatúry. Keď odstrihneme nastupujúcej inteligencii informácie, že sme takmer 70 rokov žili v spoločnom štáte, že literatúra sa vyvíjala súbežne, že sa veľmi ovplyvňovala, a zaradíme ju len do pozície zahraničnej literatúry, tak to je veľmi zlé.

Foto: ilustračné

Zdroj: TASR