Zvolenčanka Veronika zvláda herectvo aj spev: Som vďačná za všetko, čo mi život prináša

Zdroj: archív Veroniky Slamkovej

Mladú herečku a speváčku ste donedávna mohli registrovať pod menom Veronika Čépeová. Je však čerstvo vydatá a objavuje sa s novým priezviskom Slamková. Vyštudovala herectvo, ktoré je pre ňu vášňou a mohli ste ju vidieť v niekoľkých divadelných predstaveniach. Okrem toho spieva v nejednej kapele a svoje poznatky odovzdáva študentom konzervatória. Čo z toho má najradšej a aký bol jej najkrajší zážitok v doterajšej kariére? Prečítajte si v rozhovore!

Prečo ste sa rozhodli pre herectvo?

Umeniu ako takému sa venujem už od detstva. Bola som súčasťou folklórnych súborov, spievala som, tancovala a zúčastňovala sa umeleckého prednesu. K herectvu som sa však dostala až v poslednom ročníku na gymnáziu. K 90.výročiu školy sme vytvorili muzikál Pomáda, kde som dostala možnosť zahrať si postavu Sandy. Vtedy som prvýkrát pocítila veľkú túžbu venovať sa divadlu a herectvu naplno. Podpora rodiny a priateľa, teraz už manžela, ma posúvala dopredu. Rozhodla som sa vyskúšať prijímacie skúšky na Akadémii umení. Pred rokom som úspešne doštudovala a moja vášeň sa stala mojím povolaním.

V ktorých predstaveniach sme vás mohli vidieť?

V Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene hrám v prestaveniach Orol tatranský, Charleyho teta, Poplach v hoteli Westminster 2 alebo Škola základ života. Momentálne mi zvolenské divadlo ponúklo ďalšiu spoluprácu v inscenácii Beta, kde si?, ktorá bude mať premiéru 28. septembra. Okrem toho sme spolu s režisérom Petrom Kováčom a s hercami z Martina a z Banskej Bystrice vytvorili inscenáciu Príď kráľovstvo Tvoje, ktorú ste mohli vidieť vo viacerých slovenských mestách. Zahrala som si tiež v rozprávkach pre deti v divadle Harry Teater alebo v Divadle pod balkónom v Banskej Bystrici.

Aké postavy hráte najradšej?

Všetky sú pre mňa výzvou a každá má v sebe niečo, čo ma osloví. Keď postavu tvorím, dám jej niečo zo seba, kúsok z môjho sveta. Ona mi svojim spôsobom prirastie k srdcu a potom ju rada hrám. Pravdou ale je, že sa veľmi teším, ak môžem stvárňovať typovo odlišné postavy. Keď môžem v procese tvorby využívať a hľadať nové výrazové prostriedky, pohybové a hlasové prejavy a môžem prijímať výzvy. Som rada, pokiaľ je tvorba farebná a pestrá.

Ste aj speváčkou. Máte svoju kapelu, s ktorou vystupujete?

Vyštudovala som síce herectvo, ale k spevu som mala vždy blízko. Okrem herectva ma práve hudba a spev nabíja neskutočnou energiou. Po koncertoch aj predstaveniach som síce vždy vyčerpaná, ale šťastná. Ten pocit spokojnosti a naplnenosti je naozaj úžasný. O to viac, keď príde spätná väzba od divákov. Spievam v kapele HitBand, ktorá je na scéne už 10 rokov a je zameraná na česko – slovenské hity, štandardnú, ale aj populárnu hudbu. Okrem toho vystupujem s kapelou Gatsby sounds. Tá je veľmi zaujímavá tým, že hrá moderné piesne v postmodernom swingovom duchu. No a dostala som príležitosť od Mariána Greksu, zaspievať si v jeho kapele Modus Memory, ktorá hrá hity Modusu v novom prevedení. Môžem ale povedať, že mám naozaj obrovské šťastie na skvelých hudobníkov a spevákov, s ktorými spolupracujem.

Aký je váš najkrajší zážitok z herectva alebo z koncertov?

Nádherných zážitkov je naozaj veľa, divadelných, aj tých koncertných. Spomeniem ale jeden, ktorý mi napadol ako prvý. Minulý rok v zime sme s kapelou Modus Memory hrali zhodou okolností vo Zvolene, v mojom rodnom meste. Pri poslednej pesničke Úsmev nám vypadla komplet elektrika. Nesvietili reflektory, nehrali nástroje, nefungovali mikrofóny, všade bola tma, svietili len malé svetielka pri stánkoch a na vianočnom stromčeku. Našej kapele stačil jeden pohľad a spievali sme ďalej. Nádherný zážitok bol, keď sa ľudia na námestí pridali a bez doprovodu nástrojov a ozvučenia sme všetci spoločne Úsmev dospievali. Bola tam naozaj skvelá energia a atmosféra. Keď si spomeniem na následný potlesk, ktorý prišiel od divákov, zimomriavky mám ešte aj teraz.

Pôsobíte aj ako pedagóg. Aké predmety učíte? Čo vás baví viac?

Učím na konzervatóriu umelecké predmety ako sú herectvo, umelecký prednes, javisková reč, moderovanie a ďalšie iné. Práca pedagóga je pre mňa novou, ale veľmi zaujímavou činnosťou a skúsenosťou. Som rada, ak môžem moje vedomosti a skúsenosti posúvať ďalej. Prirodzene ešte viac, ak sa študentom chce tvoriť a majú radosť z toho, čo študujú. Pedagogická práca ma baví a teší ma, keď vidím výsledky študentov. Musím však povedať, že po skončení vyučovania sa neviem dočkať divadla, kde je ten môj tvorivý a kreatívny svet a môžem sa sama realizovať.

Akí sú študenti? Rešpektujú vás?

Niektorí sú zanietení viac, iní menej. Tí, ktorým záleží na tom, čo študujú a chcú sa tomu venovať aj v budúcnosti, sú veľmi snaživí. Zodpovedne sa pripravujú a s rešpektom prijímajú všetko, čo sa ich snažím naučiť, čo im posúvam a odovzdávam. Samozrejme sú aj takí študenti, ktorí k vyučovaniu či k tvorbe pristupujú ľahostajnejšie. V tom prípade je dôležitá motivácia. Ak nezaberá ani tá, tak potom musím k takýmto študentom pristupovať prísnejšie. Vo všeobecnosti si myslím, že s rešpektom u študentov problém nemám.

Čo by ste chceli v živote dosiahnuť? Máte veľké sny a plány?

Plánov a snov mám veľa, veľkých a aj menších. Myslím si, že snívať je potrebné. Rada by som si napríklad zahrala vo filme a tiež vo filmovej rozprávke. Moje veľké plány však nerada prezrádzam, pretože sa potom nemusia splniť. Som však vďačná za všetko, čo mi život prináša a teším sa na to, čo ma čaká. Či už s manželom, rodinou alebo v mojom povolaní. Zatiaľ som veľmi spokojná.

V priloženej galérii si môžete pozrieť fotky Veroniky Slamkovej!